Maniodepresia/2
Zacal som znovu zit, aj ked som si musel najst nove zamestnanie v dalekom meste.Postupom casu som sa vypracoval na lukrativnu poziciu v zahranicnej firme (po niekolkych zmenach zamestnania), mal som moznost stretavania sa s detmi, stretaval som sa s priatelmi, skratka zil som normalny spolocensky zivot bez vacsich problemov a stresov.Praca ma velmi bavila.
Prislo vsak obdobie,ktore ani neviem popisat, ako sa to stalo, ale pocitil som nahle depresie, ktore trvali az jeden rok.Nebol som s tym u lekara, pretoze som tomu nepripisoval velku vahu, nakolko ako vznikli, tak aj zanikli.Znovu som zmenil zamestnanie, este lukrativnejsie, ako predtym.Z neho ma vsak vyhodili po skusobnej dobe, nezvladol som totiz naroky, na mna kladene, ulohy som nerobil nacas, nekomunikoval som s podriadenymi.Mal som obdobie manie (to viem az teraz), vsetko sa mi javilo jednoduche, svet bol gombicka, ja som ten najkrajsi a najlepsi...ale..Stal som sa nezamestnanym, v zlom psychickom stave som si nasiel v podstate dobru pracu, kde som vydrzal 3 roky, ale v dennom strese, depresii, bez navstevy lekara.Znovu prislo obdobie manie, zmenil som znovu zamestnanie, prestahoval sa do rodneho mesta.
Zacal som zit znovu spolocensky, nadviazal kontat s priatelmi.Prisla opat depresia a to trvalo az dlhe 2 roky, ked som sa uplne uzavrel, prestal chodit do prace.Samozrejme nasledovalo obdobie, kedy som nemal co jest, vyhybal som sa ludom, lebo som bol zanedbany, hladny, bez stipky optimizmu.Priatelov som v podstate stratil.Nemal som nikoho a v mojich depresivnych stavoch som ani ziadnu pomoc nevyhladaval.Nechaval som to na osud.Ale nemyslel som na odchod zo sveta.V zubozenom stave, bez elektriny a plynu, ma zachranil syn.Navstivil som psychiatra, siel sa liecit, lekari ma odporucili na invaliditu.Dlhy na energiach som splatil predajom domu.Uz na invalidnom dochodku som si nasiel pracu v Anglicku ako opatrovatel invalidov a starych ludi, neskor som zatuzil opat po mojom odbore a vyhral konkurz v zahranicnej firme.Prislo nadherne obdobie a pevne som veril, ze uz nikdy nezazijem depresie v takych strasnych formach.Mylil som sa...Tentokrat vsak som 100% presvedceny, ze depresia neprisla z nebratia liekov, ktore mi NIKDY nepomohli, ale chybou mojho syna.Totiz som si zobral na uver auto, zacal s rekonstrukciou bytu a to mi zacal vycitat syn, ze vela minam penazi a mohol by som dopadnut tak, ako ked ma nasiel polomrtveho v rodinnom dome.Moja reakcia bola podla mna normalna, zacal som vysvetlovat, lenze...nepomohlo a dohnalo ma to az do stavu, kedy som ich zacal podozrievat, ze sa moje deti chcu zmocnit mojho majetku.V tom case som mal dost vela nasetrene, mal som slusny prijem.Po vymenach nazorov doslo u mna aj k vulgarizmom na moje deti, moju doktorku...reakcia bola taka, ze deti s psychiatrom na dialku zariadli moju nasilnu a dehonestujucu hospitalizaciu.Citil som sa vsak velmi dobre, dokonca aj na psychiatrii v Brne ma po necelom mesiaci prepustili s tym, ze ma poslali na interne oddelenie s vysokym krvnym tlakom. Po prepusteni som prerusil kontakt s detmi, aj s psychiatrom, nasiel som si po 2 tyzdnoch vyhodnu pracu.Po 2 tyzdnoch ma z nej vsak vyhodili.Neviem doteraz preco.
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]