Nedostatok sebavedomia
Ahoj. Mám 17 rokov. Mojím problémom je to, že si nevážim samu seba. A asi je toho aj viacej. Rodičia sú rozvedení. Otec je alkoholik, výživné neplatí a mama musí pracovať vo viacerých prácach naraz aby nás uživila. Mňa a mladšiu sestru. Keď bola menšia, musela som sa o ňu starať. V podstate ešte stále aj teraz, ale vtedy som jej ako keby nahrádzala mamu. A preto aj teraz mám pocit, že sa snažím byť taká hlava rodiny, veľa vecí zariaďovať a byť nezávislá. Mamine pomáham ako sa mi dá. Aj som jej povedala, že by som chcela vyhladať psychológa ale nejako sa o to nezaujíma. Myslím, že ma neberie dostatočne vážne. Keďže sa podobám na otca, výzorovo aj povahovo, mamina rodina ma odmieta. Môj vzťah je s nimi asi nulový. Keď stretnem môjho starého otca, na ulici ma ani neodzdraví. Vraj som ako on a v živote nič nedokážem. Toto mi vtĺkali do hlavy celý život, takže som sa s tým nejako podvedome stotožnila. Vo všetkom ma podceňovali a veľa krát som mala pocit, že som najhorší človek na svete. Taký ako môj otec. A s ním sa tiež nestretávam... V škole si tiež všimli, že trpím nedostatkom sebavedomia. Keď sa debata otočí na mňa, veľa krát sa stane, že očerveniem a neviem, čo mám povedať. Prečo sa na mňa ľudia pozerajú. A viem, že to nejako pokašlem a budem akurát na smiech. A nechápem, kvôli čomu sa so mnou ľudia v triede bavia. Že im o to stojím. A čo je na mne také zaujímavé. Takže aj v triede sa snažím spoliehať sama na seba, moc sa s problémami zdôverovať nechcem, pretože sa bojím, že dotyčný človek ma sklame. Bohužiaľ si to niekedy odôvodňujem aj tak, že napr. nechcem mať veľmi dobrý vzťah s maminou. Pretože každý raz umrie a ja by som to potom neprežila, keby sa stane mojou neoddeliteľnou súčasťou života. Síce je to tak aj teraz, takže stále sa snažím nejak podvedome to blokovať. Ten náš spoločný vzťah. A v podstate so všetkými naokolo. Prednedávnom som skončila vzťah s chalanom, pretože si nemyslím, že by ma naozaj ľúbil. Keď mi jeho kamarát povedal, že chodí aj za inými, tak som mu to hneď uverila. Asi to nie je pravda, ale už sa s tým zaoberať nechcem. A nikdy sa nechcem ani vydať. Pretože mám strach, že ma ten dotyčný opustí a to by som neprežila. Nechcem veriť asi nikomu, ale vidím, že ostatní ľudia žijú inak a takto sa to nedá. Stále vidím na sebe chyby...
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]