Mám rada samotu, som preto divná?
Dobrý deň. Môj problém teda ak to je vôbec problém spočíva v tom,že milujem samotu-až prehnane. Mám 17 a nechodím von s kamarátmi,nehľadám vzťah a vyhýbam sa ľuďom.Je mi fajn ak môžem byť doma a robí mi problém ísť do spoločnosti.Neviem či je to len nejaká lenivosť alebo nie. Keď sa náhodou rozhodnem stráviť deň s priateľmi alebo rodinou (čo sa naozaj nestáva často) tak zhruba po 5 hodinách začínam byť nervózna chýba mi samota. Nemôžem zniesť ten ruch okolo seba.Priateľov mám síce len zopár, ale keď má niekto z nás problémy tak vzájomne viem pri sebe stáť a podržať sa.Ďalším problémom je to,že priatelia sa mi zdôverujú so všetkými svojimi tajomstvami, pretože vedia,že ja to nikomu neprezradím,riešia som mnou všetky svoje vážnejšie problémy.J a síce som rada,že vedia že sa na mňa môžu obrátiť, ale niekedy už nevládzem. Aj ja mám svoje problémy,ale ja málokedy nejaký niekomu prezradím, všetky si nechávam pre seba.Je na tom niečo divné? Alebo som úplne normálna?
Prečo by ste nemali byť normálna? To že ste radšej osamote iba značí, že ste introvertnejšia. Introvert je človek, ktorý nevyhľadáva spoločnosť, potrebuje okolo seba menej rozruchu. Má priateľov, ale je ich len pár a tým dôveruje. Problém nastáva len vtedy, ak Vám samotnej Vaša "povaha" bráni v rozvoji. Napríklad, že by ste odmietli ísť na vysokú školu len preto, lebo by ste sa báli ľudí, napriek tomu, že by ste po škole túžili. Z toho čo však popisujete ste úplne v poriadku, len potrebujete pre seba viac pokoja než iní ľudia a pravdepodobne budete žiť neskôr len rodinným životom bez väčšieho záujmu o spoločnosť či väčší okruh kamarátov.
Komentáře uživatelů ...
Ešte by som snáď doplnila aj to,že taká "tájnostkárka" a butľavá vr´ba somuž od mala.Ľuďom som sa viac začala vyhýbať v 10-11 rokoch.A je normálne ak mi aj ľudia,ktoeých mám rada nechýbajú?Napr. jedna z naj kamošiek nestretla som sa s ňou už takmer pol roka,sem tam sa zastihneme na nete(píšeme iba zopár minút,kedže sa potom radšej odhlásim,lebo nemám náladu na ľudí) Ja ju mám naozaj rada a vážim si ju,ale nechýba mi.Toto neplatí len pri nej ,ale aj pri rodinných príslušníkoch atď.....
No, mám 30 rokov a predsa cítim podobne... samozrejme, v neskoršom veku príde asi nejaká potreba partnera... ale, myslím, že to je jednoducho povahou, tiež sa cítim ako autista, ale naozaj maláka viac samota, dokonca aj s partnerom často čakám, kedy už odíde a budem sama... akoby ma tá samota uvolnila, pri ľuďoch cítim napatie, stres... vyčítajú mi, že sa neozvem, no ja ich mám rada, no nepotrebujem ich. Snažila som sa na tom zapracovať, byť viac in, no nakoniec som stále taká istá... Možno sa to u vás rokmi predsa len trošku posunie, istý blízky kontakt je isto doležitý/partner/, ale nemusí to byť klasické vzťahové fungovanie, sme rozni... myslím, že to všetko ešte len príde, nebudete potrebovať veľa ľudí, ale isto úplne sama byť nebudete chcieť... čakajte
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]