Odlišný životný štýl u partnera
Dobrý deň,
už 2 roky som vo vzťahu s mojim priateľom. Prešli sme si dosť zlými vecami od začiatku nášho vzťahu. Asi rok spolu bývame, plánovali sme aj dieťatko aj keď s tou myšlienkou som prišla ja, on sa tomu nebránil. Deti miluje, je tou predstavou nadšený a často sa o tom rozprávame, ja som tým nadšená tiež ale vo vnútri mám zvláštne pocity. Akoby mi niečo vravelo nechoď do toho. Či je toto naozaj to, čo chcem. Či je priateľ ten správny pre mňa. Je to úžasný človek, milý pozorný, milujeme sa, ale.
Ja som živší a aktívnejší typ, dobrodružná povaha a on akoby toto vo mne zabíjal. Náš vzťah akoby nemal žiadnu krivku, žiadnu odchýlku a áno, ukazujem mu veci v odlišných svetlách, veci rozmanité ale keď v našom vzťahu na chvíľu vypnem, konkrétne keď som mala problémy, on ten vzťah vôbec nepotiahol a skoro sa rozpadol. Vo vzťahu sú dvaja, áno urobí všetko pre mňa ale mám pocit že nijak nerozvíja svoju osobu, že robí veci preto lebo sa tak robiť majú, rozprávame sa o tom neustále, nemá žiadne záujmy, každý deň robíme v poslednom čase to isté, príde z roboty, ideme sa prejsť, a domov do postele - aj to ísť spať.
Mám pocit akoby som ho do všetkého nútila.. Lenže on je takto šťastný, jemu nič nechýba, jemu to tak vyhovuje ale mne nie..! Toto je životný štýl nie dvoch mladých ľudí, ale dôchodcov.. Zase som len nahnevaná, ale naozaj ma to frustruje a aj keď priateľa milujem, neviem ako dlho takto vydržím a či si s ním mám vôbec plánovať budúcnosť. Za celé dva roky sme nikde neboli a ani nevyzerá, že by niečo plánoval. Ja som sa mu otvorila, pozná moje sny, dokážem sa nadchnúť aj pre maličkosti a on sa len usmeje, na všetko pritakáva, zabíja vo mne tú chuť, spoznávania života a pocit bezprostrednosti.
Mám 23 rokov a on 26, 5 rokov sa nechal manipulovať predošlou známosťou, nič ho neobohacovalo ale nepohol prstom aby to ukončil alebo posunul dopredu, 5 rokov akoby nežil a tak som sa snažila mu ukázať opačnú stránku ale vyčerpáva ma to. Pretože mi energiu nevracia. A ani ho nechcem nútiť do niečoho, čo v ňom nieje. Povahu človeka nezmením, a ani nechcem, nemám na to právo každý je iný, ale trápi ma to, a neviem či mu dokážem dať zbohom. Niekedy mi to príde malicherné, ale potom sa trápim, nežijem prítomnosťou ale len budúcnosťou a aj to len práve preto, lebo myslím na naše dieťa pretože viem, že bude skvelým otcom, ale to nieje dôvod.. Prosím, poraďte mi, čo ďalej. Ďakujem za Váš názor.
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]