Nepríjemné pocity
Dobrý deň,
mam 19 a už odmalička ma trápia bolesti hlavy. Prešla som mnohými vyšetreniami, asi v 10ich rokoch som navštevovala psychológa (naši si mysleli že si tú bolesť vymýšľam). Psychológ vravel že som nadmerne citlivá. Asi pred rokom som navštívila neurológa a ten mi robil vyšetrenie na neurogénnu tetániu,výsledok bola n.t. ťažkého stupňa. Dal mi nejaké lieky ktoré už teraz neberiem, ale vlastne ani neviem čo je to za diagnózu.To ale nie je môj jediný problém, posledné roky ma trápia aj zvláštne pocity a nálady o ktorých nemám odvahu nikomu povedať.Mama vraví,keď vidí že som na tom zle,že môj problém je v myslení, že by som mala myslieť viac pozitívne no nechápe, že to nejde tak ľahko.Som prílišný pesimista, stále premýšľam nad niečim čo je zlé v mojom živote, nedokážem vidieť čo je dobré-len naozaj občas keď mám svetlé chvíľky. Veľmi sa podceňujem. Prijali ma na vysokú, zmaturovala som výborne na jazykovom gymku,no stále myslím na to, že som si mala vybrať inú, no aj na to, že na lepšiu ani nemám, že som hlúpa,že tie dvojky mali byť jednotkami atď...V škole sa niekedy až príliš snažím,všetko pre mňa musí byť dokonalé, a aj keď mi niečo vyjde, neznášam sa lebo to mohlo byť lepšie. Neznášam sa, pretože sa cítim škaredá(no iní vravia opak a aj ja si to niekedy uvedomím). A neznášam sa aj preto, pretože viem, že si všetko namýšľam a neviem to zmeniť. Aj keď sa snažím, nedokážem sa cítiť fajn. Odkedy začala škola, nestretávam sa s ľuďmi okrem môjho priateľa, rodiny a spolužiakov. Niekedy so bez priateľov nedokázala existovať, teraz mi je to jedno, a zároveň ma niekedy prepadne neznesiteľný pocit samoty a menejcennosti. Zo všetkého obviňujem seba, z hádok rodičov, z akéhokoľvek neúspechu po ktorom sa vždy psychicky zrútim. Často plačem, príde to aj tak, z ničoho nič. Potom mi je zrazu dobre, na chvíľu. Aj v škole sa cítim fajn, som obľúbená v kolektíve, rýchlo som zapadla.Dokážem sa smiať,mám zmysel pre humor,pre druhých som milé inteligentné dievča... Doma som protivná, bez nálady, nikam nechcem chodiť, dokonca často myslím aké by to bolo umrieť,a obviňujem sa aj z toho, že som príliš zbabelá, aby som niečo také urobila, dokázala..Cítim sa ako "na hojdačke"- raz tak raz tak,no poslednú dobu hlavne zle. Najhoršie je ,že nedokážem o tom nikomu povedať,keď som na tom tak zle,že by som aj potrebovala o tom hovoriť,no hneď sa rozcitliviem a začnem plakať. Niekedy si myslím,že je to nejaká choroba, ktorú nedokážem ovplyvniť. Niekedy ma prepadne neznesiteľná bolesť,úzkosť, len tak..vtedy sa mi zle dýcha a je mi smutno.bolí ma každé ľudské utŕpenie ktoré vidím v mojom okolí.Všetko sa na mňa rúca, a potom sa zrazu pre niečo rýchlo nadchnem, no to nadšenie netrvá dlho a znovu je všetko zlé, hlavne ak to nie je podľa mojich predstáv.Ľutujem seba,aj iných ľudí,ak im je smutno a zle,cítim to aj ako svoju bolesť.Neviem čo mám s tými pocitmi robiť,chcem byť šťastná,odolná,silná.Chcem,no nedokážem.Mama mi párkrát odporúčala návštevu u psychológa,ale ja si vždy vravím,že mi to nepomôže,a že ani nedokážem o tomto probléme s nikým hovoriť.Aj jej som to len naznačila cez internet,keď bola v práci v zahraničí a mne bolo naozaj zle.Inak s komunikáciou nemám problém, len pokiaľ ide o moje pocity,mám.Pretože keď sa cítim zle,nemôžem to nikomu povedať,a keď sa zriedka cítim vpohode,tieto pocity mi prídu dokonca až smiešne.Za radu vopred ďakujem.V
PhDr.Burdova [Psycholog]