Rozvod - áno alebo nie?
Vzali sme sa s manželkou po skoro 4-ročnom chodení pocas VS. Pocas nasho chodenia sa uz vtedy sa zvykla urazat na malickostiach. Chodenie i jej spravanie pocas manzelstva sprevadzali rychle zmeny jej nalady, urazanie sa ci skriepky na ozaj nepodstatnych veciach. Pricinu som hladal v strese v skole, v praci, v zenskom chapani veci, mesacnych cykloch. Stale som sa ju snazil pochopit, pomoct jej a byt tolerantny. Neriesili sme nejake vazne problemy, boli sme zdravi, po skole mali pracu, boli relativne zabezpeceni, pomahali nam rodicia. Postupne v nej rastla nervozita, ktoru som si odnasal ja, ci uz som mohol byt pricinou jej hnevu alebo nie. Mozno iny by bol pohlad z jej strany. O „problemoch“ sme sa stale rozpravali, niekedy az velmi dlho a mal som pocit, ze to nikam nevedie a zaver z toho ma vlastny. Ja hadky nemusim a snazim sa hladat kompromisy. (Pred manzelkou som mal len jeden vztah, ktory skoncil, no pocas celeho vztahu sme sa ani raz nepohadali.) Pred svadbou sme byvali asi rok spolu. Po nej sme zacali byvat v dome s mojou matkou, kde sme spolu aj s pomocou jej rodicov prerabali starsi dom. Jej rodicia ani moja matka nie su na tom az tak super financne, aby sme mohli dostat samostatne byvanie. Po svadbe sa to opat zhorsovalo, vsetku vinu zvalovala na moju rodinu, pretoze brat zostal v starsom dome s manzelkou iba sam a vraj moja matka je pricinou vsetkych hadok, lebo byvame s nou. Jej svadobna obrucka u nas lietala a ona zacala sklonovat slovo rozvod kratko po svadbe. I ked moja matka mozno nie je idealnou, sem-tam si povedala svoj nazor, no len v medziach slusnosti a nikdy na nu nezvysila hlas a ak nam nepomohla, nemal som pocit, zeby jej chcela ublizit, to by som matke ani nedovolil. Prosil som manzelku, hoci nech ignoruje svoju svokru, ale aspon so mnou nech sa bavi normalne. Zacala sa mi vyhrazat i samovrazdou ak sa neodstahujeme a nepojdeme byvat niekam sami, nutila ma, aby som vzal uver a isiel stavat ci kupit byt, min. kompletne prerobit dom. Ponizovala ma, vraj sa drzim mamickinej sukne, pricom denna komunikacia s matkou ani neviem, ci trvala 10-15 min a porovnavala ma s inymi muzmi a rodinami. Na navsteve u svojich rodicov bola mozno pokojnejsia, no i tam ma vedela zjazdit za hocico. Miesto hadky nebolo vobec podstatne – v meste, na prechadzke, v autobuse, v aute. Citil som, ze ma v sebe nejaky vnutorny nepokoj, a ze si svoje spravanie ani neuvedomuje a nekontroluje svoju povahu. Velmi som ju prosil, nech s hadkami prestane. Snazil som sa byt v hadkach uz aj ticho, aj som odchadzal do inej izby. Dosla vsak za mnou a kym si na mne nevyliala svoju zlost, neprestalo to. Po verbalnej agresii prisla niekedy i fyzicka agresia z jej strany. Po hadkach prislo na nu take nieco ako hystericky zachvat – nejaka strata vedomia, triaska, zvykla sa rozplakat a plakala niekedy i hodiny. Snazil som sa ju stale utisit, vyhovorit jej veci, dat jej masaz, no nic nepomahalo. Uz som bol vinny pomaly i za pocasie. Kvoli hadkam a ponizovaniu som dost schudol, stratil chut na sex a citovo sa mi velmi odcudzila. Neskor som mal obavy sa s nou i rozpravat, len aby som nevyvolal niecim hadku, a v dosledku toho zacal ignorovat. Minule som jej oznamil, ze sa s nou chcem rozviest. Moja ignoracia sposobila to, ze si bez oznamenia zbalila vsetky svoje veci a odisla odo mna. Vela som cital a radil sa s kadekym, no nikto mi nic extra neporadil. Bojoval som s jej povahou vo vztahu takmer 6 rokov i ked nechcem povedat, ze je zlou osobou. Vela sme toho urobili spolu, no jej povahu som vsak nezvladol a ani neviem, ci by som dalej dokazal. Ona sa nechce rozviest a obhajovala to tym, ci sa s nou chcem rozviest len kvoli hadkam a slubila, ze sa uz zmeni. Rad by som vedel, ci by sa situacia zmenila, keby som ten uver na samostatne byvanie vzal, no nie vzdy pricinou hadok bola moja matka, keby uz slo o to. Prosim Vas teda o nazor. Znamy psycholog mi radil, aby som od toho radsej isiel cim skor, lebo ked pridu do toho deti, moze to byt ovela vacsi problem.
PhDr.Burdova [Psycholog]