
Skrat
Nestáva sa mi to často, ale asi tak raz za pol roka mi pretečú nervy a konám totálne skratovo. Pr.: Nedávno bol u nás rodinný známy a niečo mi vysvetľoval. Počas úplne bežného rozhovoru do mňa vošiel hrozný jed a nemohla som už prijať ani jedno slovo, hodila som veci, čo som mala v ruke o zem, zakričala som, že ho nechcem počúvať a vybehla som plakať do izby. Bol to poriadny trapas, ale nemohla som sa ovládať, dialo sa to tak akosi mimo mňa.
Nedávno prišli za manželom cudzí ľudia a volal mi, že príde o 10 minutiek neskôr. Zvonili, vedeli, že som doma a ja som dostala panický strach a prenasledoval ma pocit, že sa s nimi nechcem rozprávať, že nechcem aby ma videli, jednoducho skrat. Potom sa s odporom prinútila ísť otvoriť, nevrlo som im oznámila, že manžel nie je doma a že ak chcú nech ho počkajú v obývačke. Najhoršie na tom všetkom bolo to, že si odskákal môj malý syn, ktorý sa do toho zamontoval, ja som ho zbila a vyvolala fiktívnu hádku, aby som nemusela pri nich sedieť, aby videli, že mám aj iné starosti ako im skákať okolo zadku.
Ziapala som naňho, hádzala hračky, asi sa aj báli. Chodí k nám viacero návštev, ale nikdy sa takto nechovám. Malého mi bolo po tom strašne ľúto, ale nemohla som sa ovládať. Trhalo mi srdce, keď večer ku mne prišiel, pohladkal ma a povedal, maminka, ty si choručká? Občas si dačo poriadne s chuti rozbijem, aj do vysávača kopnem ak nefunguje, ale toto už som prehnala.
V skutočnosti nemám s nikým na svete problém, mám veľmi veľa priateľov známych, ktorý moje problémy netušia. Mám dve práce, rodinu a hrozné detstvo v rodine alkoholika za sebou. Myslíte, že majú tieto skratové situácie pôvod v detstve? Ja nechcem, aby moje deti prežívali to, čo som musela ja a ukážkovo sa starám o svoju rodinu. Ale ak sa toto skratové správanie bude stupňovať, asi budem potrebovať aj rady odborníka. Uvedomujem si, že normálne to určite nie je. O rodinu nechcem prísť. Milujem ich nadovšetko. A nechcem im ubližovať.
