Naviazanosť dcéry na mňa
Dobrý deň,
chcem Vás požiadať o radu, keďže už neviem, ako sama problém riešiť a som z toho zúfalá. Moja 3-ročná dcéra je na mňa príliš naviazaná. Nevie bezo mňa vôbec nikde ísť, odmieta aj svojho otca, ktorý ju má veľmi rád, ona jeho tiež, objíma ho a pusinkuje, no keď s ňou chce ísť napr. von, dcéra sa stále pýta, či pôjde aj mamka. Neustále ma kontroluje, odmieta aj veci, resp. aktivity, ktoré má veľmi rada, no akonáhle nie som pri nej, je ochotná sa všetkého vzdať. Napr. plávanie, detský kútik a podobne, hoci to robí rada, vyžaduje si neustále moju prítomnosť. Keď som ju chcela nechať v detskom kútiku, kým si zbehnem na nákup (boli sme aj so susedou a jej deťmi, ktoré dobre pozná a je s nimi takmer každý deň), pomaly dostala záchvat a rozplakala sa, videla som, že by chcela ísť, no nebola schopná.
Mne to už pripadá "nezdravé", reaguje, akoby som ju mala niekde nechať natrvalo, úplne panicky...Svoju dcérku milujem, no cítim, že mi to začína už dosť vadiť, keďže nemám chvíľku pre seba. Do materskej školy ešte nechodí, nastupuje v septembri, priznám sa, mám už teraz z toho strach. Chcem sa opýtať, ako mám túto situáciu riešiť, mám ju neprestajne skúšať to učiť, nechávať ju, napriek jej plaču, alebo mám ju všade so sebou nosiť, nezaoberať sa tým a dúfať, že to prejde samo? podľa mňa to potom v škôlke bude pre ňu príliš kruté.
Dcérka má veľmi rada deti, nie je outsider, no musím byť všade s ňou. Rodičov mám ďaleko, u svokrovcov byť nechce, keď ju napriek jej plaču nechám u svokry, vždy sa vypytuje, je napätá. Bývame s manželom vo vlastnom byte, máme sa radi, takže dcérka vyrastá, myslím si, v harmonickom prostredí. No začínam v sebe cítiť hnev a nervozitu, napätie, už som z nej nervózna, keď sme u niekoho na návšteve, ide so mnou aj na toaletu. Tieto moje stavy už sa začínajú odrážať aj vo vzťahu k nej, možno nechtiac, ju od seba akosi "odstrkujem.
Nie vždy sa pri mojom odchode dajú pred ňou zabuchnúť dvere, napríklad sme von aj s manželom, dvihnem sa, že idem domov a ona sa rozuteká so srdcervúcim plačom za mnou. ako reagovať? nevšímať si? zrýchliť? vysvetliť, hoci to nepomáha? mám pocit, že je vyspelejšia na svoj vek, je neuveriteľne vnímavá, no vysvetľovanie nepomáha. má "oči na stopkách", čo sa týka mňa. a mňa to už frustruje, tiež komentáre susediek, typu: bože, to je strašné, to bude mať ťažké, ako to zvládne v škôlke a podobne, vtedy by som sa s nimi dokázala aj pohádať, pretože mi pripomínajú situáciu, ktorú ja už neviem riešiť, ani zvládať.
Rozmýšľala som, že s malou zájdem ku psychológovi osobne, no to neustále rozmýšľanie nad týmto mojím problémom má už vyčerpáva, chcem sa už od toho odosobniť, no nejde mi to. Prosím Vás, poraďte mi. Veľmi pekne ďakujem...
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]