Nešťastná sama zo seba!

Dobrý deň,
mám 26 rokov ale moja hlava odmieta dospieť. Mám úžasného chlapa, ktorý si so mnou čo to pretrpel a je neskutočne trpezlivý ale bojím sa že mu dochádzajú sily ďalej ma viesť. Som neskutočne závislá od neho a v poslednej dobe aj strašne žiarlivá ale za všetko si môžem sama. Sme spolu 7,5 roka a on mi vždy vo všetkom pomohol až tak moc že teraz nie som schopná sama rozhodovať ani nakupovať ani nič. Neurobil to naschvál, presťahovala som sa do cudzieho mesta a chcel mi pomôcť aby som sa tu necítila sama. Žiaľ napriek všetkému som sama. Nemám kamarátky, a cítim sa tak strašne sama a prázdna že mam chuť plakať.
Priateľ sa mi snažil pomôcť že sme chodili von a vždy ma podporoval, aby som chodila aj sama von nech si nájdem kamošky, ale ja som proste zablokovaná. Neviem či je to tým že som bola strašne prísne vychovávaná a až kým som sa neodsťahovala z domu nepoznala som čo je to voľnosť čo je to žiť. 19 rokov som žila v klietke a pod dohľadmi rodičov. Možno som mimovoľne tento dohľad vyhľadávala aj u priateľa keď sme sa presťahovali a on mi to aj poskytol ale tak strašne som sa toho chytila že som žila jeho život nie môj.
Som nezodpovedná, nesamostatná a sama. Prosím poradte ako sa odkopnúť od dna a zmeniť sa. Priateľa nechcem opustiť pretože sa veľmi ľúbime ale bojím sa že to neskončí dobre ak sa nezmením. Prosím pomôžte mi!

Komentáře uživatelů ...

6. 6. 2011 12:04:50

a kvoli comu mas pocit, ze si nezodpovedna a nesamostatna? sama nie si, pretoze stale mas priatela s ktorym sa lubite.. ja tiez nemam nejak extra vela kamaratok (mam jednu, ktoru vidavam raz za cas) ale zato mam priatela, ktory mi je najblizsi.. mam stastie v tom, ze aj priatel je podobne ako ja introvert, takze vacsinu volneho casu travime spolu a tak nam to vyhovuje.. ako som uz povedala kamaratku s jej priatelom navstevujeme iba obcas.. inak ked mas dobry pristup na internet, skus si najst priatelov aj tak.. ja mam vela virtualnych priatelov, kt. som si nasla na diskusiach a to mi tiez vyhovuje.. prilezitosti je teraz vela..

7. 6. 2011 12:27:12

Ahoj, tak nieje to uplne moj pripad, ale stalo sa mi nieco podobne.. mam/mala som uzasneho priatela ktory ma miloval, bol ochotny pre mna urobit cokolvek, aj nemozne. bol tu pre mna, bol mi oporou, mohli sme sa rozpravat o comkovlek... spociatku moji priatelia neboli problem, mala som ich dost. az neskor, asi po roku sa stalo zopar neprijemnych udalosti, taki o ktorych by som to nebola povedala ma bodli ked som sa otocila, velmi vela vztahov som musela ukoncit aj ked to bolelo ale nechcem aby sa moj zivot naplnal falosnymi ludmi.. do toho som stratila pracu, a ostala mi len rodina s ktorou mam chvalabohu skvele vztahy, ale kedze byvam sama, tak som to pred rodinou tajila, aby neboli sklamani... tajila som to vyse roka, zomrel mi blizky clovek, a vtedy sa to zacalo... dovtedy som bola normalna baba ktora mala konicky, ludi okolo seba a zrazu som sa na seba pozrela... a bola som nic. Nastojcila som na priatela kazdu chvilu, chcela som aby bol stale somnou, dozadovala som sa od neho ovela viac veci nez predtym a ako vravis - bez neho som ani na nakup nesla... zacali sme sa hadat strasne casto, vsetko nam to prerastalo cez hlavu, citila som sa opustena a sama, sama som si nevedela zadelit efektivne vyuzit cas... bolo to hrozne. citila som z neho postupne chlad, vyvolaval hadky, utocil na mna, bol do vecera v praci... a to bol zaciatok konca. Nechcem ta strasit, my sme spolu sice len nieco vyse dvoch rokov, ale mozno keby to neprislo teraz, tak si to nikdy neuvedomim a nezmenim postoj k sebe, k nemu, k ludom naokolo... zacala som sa venovat tomu, koho mam rada a tomu co ma naplna, travim viac casu s rodinou, uz niesom taka urazliva, za vsetko naduta, nevyhovaram sa, snazim sa zit samostatne... vnimat svet tak, aby som nikdy nemusela byt na nikom zavisla, a najst to co ma v zivote naplna... bolo to tazke aj je to tazke lebo som to od priatela citila ako zradu, opustil ma v tom najhorsom jednoducho bez predoslej diskusie odisiel vraj ma toho dost, a vsetko mi zhodil na hlavu... Ale na druhej strane ho chapem, a cele ma to mrzi a viem, ze som sa mohla chovat inak... Stres urobi z clovek naozaj divy a meni ho o stoosemdesiat stupnov. Ale vstala som, otriasla som sa a idem dalej ci uz s nim, tak aj bez neho... Mam 23 rokov, o mesiac odlietam na dovolenku s mojou uzasnou rodinkou a konecne som stastna lebo sa snazim vymanit z toho, ze sa mi vecne nic nedari a mam tiez lepsi pocit zo seba, pretoze uz niesom a ani nikdy nebudem, na nikom zavisla.. dufam ze ti to ciastocne pomohlo.. drzte sa!

nerozhodna

8. 6. 2011 12:39:24

nuž, chápem, že sa tak cítiš- nemala si ekdy dospieť, tj. staťs a sebestačnou asamostatnou- lebi si jednoducho nemusela. Mnohí dospievame vlastne nedobrovoľne- lebo pod ťarchou živ. okolností- MUSÍME, a väčšinou je to ťažký proces. Preto nečudo, že si do toho zatiaľ dobrovľne nešla-keď to bolo zatiaľ pohodlnejšie takto.Teraz cítiš, že to nie je v poriadku, a máš pravdu.Ale len Ty musíš- ak chceš- tento stav zmeniť.Nespoliehať s avo všetkom na priateľa, manažovať si svoj život sama...že to bude nepohodlné, to je jasné...aj to, že to bude hlavne nápor na Tvoju psychiku, vôľové vlastnosti...ale dá sa to naučiť, ak Ti to stojí zato, "len" je to dlhá a nepríjemná cesta.Prajem veľa síl-lebo hlavne tie budeš potrebovať:-)

10. 6. 2011 8:28:37

Dakujem vam vsetkym krasne za odpovede. A mate pravdu musim sa pozbierat, vcera sme mali spriatelom znova strasne skaredu hadku pocas ktorej z neho vyhrklo ze nie je stastny v nasom vztahu :( a ze ak nezmenim svoj postoj tak to nevidi ruzovo s nami a viem ze ma pravdu. Svoju neschopnost zvalujem nanho a som k nemu neprijemna a ublizujem mu a to je odomna skarede. A aj ked naozaj je pravdou ze doteraz som nemala dovod dospiet lebo tu bol vzdy niekto kto sa o mna postaral ale uz mam naozaj vela rokov a musim sa postavit na vlastne nohy. Nechcem sa s priatelom rozist pretoze sme inak dokonaly par, teda byvali sme a ja viem ze ak sa dam dokopy tak znova budeme. Ale je to naozaj tazke a neviem kde na to nabrat silu :( ale viem ze ta vcerajsia hadka bola posledna kvapka v pohari a uz takto dalej naozaj nechcem zit. Nechcem aby sa moj priatel jedneho dna zbalil a len tak odisiel. Prezili sme toho az prilis vela aby som to dopustila. Naozaj vam dakujem za podporu :)