Zosmiešňovanie
Pekný deň,
s partnerom sme spolu boli 3 roky - z toho 2 roky sme zdieľali spoločné bývanie. Postupne sa kumne nasťahoval, mala som malý jednoizbový byt. Zo začiatku to bolo skvelé, pocit vlastného súkromia. Keď som partnera spoznala, bol to nevyrovnaný a nesebavedomý -asi ani nie muž, ale chlap. Nikdy som mu ale nedla pocítiť nerovnocennosť, práve naopak. Postupom času sme sa zbližovali, otvárali sme sa jeden druhému, pripomínala som mu jeho plusy, čokoľvek - nenásilným spôsobom ale jemu príjemným, som z neho spravila muža. Bol skvelý partner, milý chápavý a láskavý, asi najsrdečnejší akého som doteraz stretla. Bol mi oddaný a miloval ma, zniesol by mi aj modré z neba. Mali sme k sebe veľmi blízko. po čase sa ale všetko zmenilo. začal mi vyčítať skoro všetko. Dovtedy som bola sebestačná, bývanie bolo moje, od 22 rokoch som sa osamostatnila pričom on do svojich 27 býval u rodičoch. Nebola som však prehnane samostatná, to zrejme mužov plaší, bola v tom rovnováha pretože som mu aj dávala najavo, že je pre mňa ako partner potrebný. Prišlo pár nezhôd, potom hádky, myslela som však že sa cez to prenesieme, avšak zašlo to za hranice. Pociťovala som že si ma prestáva vážiť ale nevedela som prečo, kvôli čomu. Jednoducho som si uvedomila, že si za to môžem asi sama. Pretože akoby mi začal silou mocou dokazovať aký je on chlap. Predtým som ho do toh nenútila, len som ho zodvihla z dna za čo mi on sám ďakoval. Ale teraz sa choval ako každý ostatný, strácal pre mňa akúsi výnimočnosť ktorú som predtým pociťovala. Začal ma zhadzovať, spôsbom dosť nepríjemným ale on si myslel že je všetko v poriadku, a to ma vytáčalo ešte viac pretože čokoľvek som povedala, bolo zlé a on sa dovolal na to že mi chce dobre. Nedalo sa to zniesť, nechápali sme sa a tak sme sa rozišli, aj keď sa to neobišlo bez sĺz na oboch stranách. Nechala som tak, netlačila som naňho. čas sme boli bez seba až sa ozval, a porozprávali sme sa. Oľutovali sme pár vecí a dohodli sme sa, e vykročíme vpred odznova, dohodli sme sa na lepšom začiatku a vyzeralo to nádejne. Na víkend som odcestovala k priateľke a keď som prišla domov, nenechal mi tam nič. vybielil ma, vzal si počítač vežu, notebook a telku. Nemyslela som si že bude potrebné toto handrkovanie o majetok, je to úbohé - to snáď robia len manželia v rozvodovom konaní a nie dvaja ktorí sa milovali a dohodli sa na lepšom začiatku. bola som v miernom šoku preto som ho poprosila o vysvetlenie, pár dní ma pekne ignoroval a potom mi povedal - vraj je to pre moje dobro, aby som nečakala na nič a išla vpred, postavila sa na vlastné nohy a opakuje to stále dokola. cítim akoby ma zosmiešnil a ponížil, ale on si stojí za tým že urobil najsprávnejšiu vec, a že to urobil s tým najlepším úmyslom. som blázon, alebo je to jednoducho bez logiky? neviem ako sa k nemu mám teraz staviať, momentálne ho nechcem vidieť a asi naňho nemám pekného slova, potom mi opäť písal ako ma nechce stratiť a že na mňa počká. Mám pocit že je nevyrovnaný a zmätený a robí hlúposti ktorými mi ubližuje, ale neuvedomuje si to, a ja som tá najhoršia. prosím poraďte mi ako túto situáciu riešiť. nechcem aby somnou jednal ako s niekým bezcenným, a aby ma takto zosmiešňoval. Ďakujem
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]