Lenivosť?
Dobrý deň,
mám taký problém ktorý sa možno bude zdať ako malichernosť, ale pre mňa je to dosť podstatná a závažná vec - od malička som vychovávaná viacmenej prudérnejším spôsobom, možno som nebola vychovaná a vedená k samostatnosti ale naopak k strachu vyskúšať niečo nové a s odvahou vkročiť vpred, ani k takej zdravej bezprostrednosti - čo ma možno zabrzdilo v pár veciach a čo ma možno trochu mrzí, veľmi si všímam že som mame podobná a nechcem aby to vyznelo akokoľvek zle pretože si ju vážim, ale v týchto vlastnostiach sa jej nechcem podobať a mám pocit že čím viac s o to snažím, týme menej sa mi to darí.
Mamina je nespoločenská, má komplexy ešte od detstva ktoré trvajú doteraz, neposnažila sa o niečo čo by ju urobilo šťastnou pretože od toho utiekla a zľakla sa toho skôr než to vyskúšala, pred prekážkami sa radšej skryje alebo ide tou najľahšou cestou - a veľmi pozorujem že ja som taká istá.. viem, že každý je iný ale ja sa takto necítim naplnená, akoby som sa stále musela do niečoho premáhať - len do obyčajnej veci.. pretože som to od mala videla v správaní mojej mamy. Keď ide do práce opakuje dookola ako sa jej nechce.. ako sa jej nechce ísť do obchodu, ako sa jej nechce upratať, ako sa jej nechce navariť, načo príde návšteva jej sa nechce sa im venovať, má z toho všetkého stres, opakuje to každučký deň dookola. Pritom má prácu s úžasným pracovným časom ale ona sa naň sťažuje.
Keby ho mala iný, aj na ten by sa sťažovala. sťažuje sa na všetko. vo všetkom hľadá negatíva a mňa unavuje takto rozmýšľať ale neviem ako sa z toho vymaniť. Pomáham jej v domácnosti ak som práve doma, keď ju prídem navštíviť keď nie som v práci, z ktorej by som snáď v 23.rokoch nemala byť otrávená a nemala by som sa do všetkého tak premáhať. všímam si že aj ja si radšej sadnem a všetko odkladám až na poslednú chvíľu. Občas som až veľmi lenivá ale ja taká nechcem byť. Bola som na dovolenke a ostala sama doma, aj si urobila plány čo všetko urobí ale keď som sa vrátila - povedala že za celý čas neurobila nič. v byte sa to hemží prachom, pavučinami, keď jej prídem z práce pomôcť, vidím ju len pred televízorom ako spí a večer opäť to isté.
Nechchem jej hovoriť nič pretože je urážlivá ale ona už nerobí normálne domáce klasické práce, nefunguje tu domácnosť a neviem to vysvetliť ale strašne mi to prekáža, a chcem sa od toho odraziť - nevšímať si to, a hlavne nechcem robíť veci skoro tak isto ako sa mám od toho vymaniť, a nespadnúť do toho tiež? chcem mať chuť do života a nie ju mať zničnú a do všetkého sa báť vkročiť a radšej pred tým ujsť. Nechcem tak žiť, tak ako doteraz. Ďakujem
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]