Je mi akosi do plaču
Minulý týždeň prišla k nám do Prešova moja kamarátka-Dašenka s ktorou sme sa nevideli dobré 3 roky. V minulosti sme spolu chodili na výlety. Keď vystúpila z auta, takmer som ju nespoznala,strašne sa zmenila, opeknela. Rozprávali sme sa,vymenili si čísla, keďže sme ich nemali.Neskôr sme si dali aj facebooky. Na ďalší a aj ten druhý deň sme spolu išli vonku. Potom 2 dni nemala čas,takže sa nič nedialo.A ďalšie dni sme zase chodili von.Včera ale mala odísť naspäť do Dolného Kubína, odkiaľ pochádza.No nestalo sa tak,lebo veci sa zmenili. Ostáva tu, ale len do zajtra. Dnes sme boli spolu len trošku a to je koniec tej krásnej rozprávky, pretože. Druhá kamarátka-Baška, ktorá mi bola ako sestra, tak s tou sme sa pohádali, teda ona ma chce mať len pre seba,nedovolí mi nájsť si inú úžasnú kamarátku a keď prišla tá Dašenka-ja som bola celá šťastná, až tak, že som sa jej musela vyrozprávať. Ju to ale urazilo, že som bola konečne tak šťastná. Myslím si, že Baška nevie,alebo nechce pochopiť, že som chcela využiť možnosť chodiť von s Dašenkou kým je tu,lebo nikto nevie kedy tu príde zase, ale tak skoro to určite nebude. Strašne som si na Dašenku navykla a teraz keď odíde,neviem čo budem robiť, keďže som stratila Bašku a s Dašenkou už nepôjdeme von,lebo už tu proste NEBUDE. Čo mám robiť, ako mám vydržať kým tu zase príde-viem,budeme si volať, písať, ale to predsa nie je ono. Radšej ísť von a počuť ten jej úžasný hlas a ako mám zdolať situáciu že proste odchádza na neznámy čas a čo s Baškou-s tou čo sme sa pohádali, bola mi ako sestra. ČO MÁM ROBIŤ. Prosím pomôžte mi. Lucia(13)
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]