Frustrácia

Dobrý večer.
Opíšem problém, ktorý ma trápi už dlhšiu dobu, ktorý som sa snažila riešiť ale celkom bezvýsledne: s priateľom (28) sme spolu tri roky, máme v podstate bezproblémový vzťah kým sme spolu nezačali bývať - čo trvalo rok, začali sme sa veľmi hádať až sme sa dohodli že na bývanie možno ešte nieje správny čas. V podstate, tu sa o bývaní ani hovoriť nedalo pretože mám garsónku skoro celkom bez kuchyne, no priestor príliš maličký už len pre jedného. A tak sa vrátil späť domov. A tam je ten problém - v jeho mame. Počas prvých mesiacov chodenia spolu som to tak nevnímala, neskôr keď som zistila že partner spĺňal všetky jej požiadavky bez ohľadu na to či už sme mali alebo nemali nejaké plány, začalo ma to škrieť. či už išlo o odvoz autom len vedľa do obchodu, kde cesta nepredstavovala žiadne ohrozenie na živote ak by išla autobusom - trvalo by to možno o 5 minút dlhšie! Bola schopná mu to zavolať keď sme boli spolu, a pokiaľ priateľ odmietol, urazila sa naňho. Lenže tieto nákupy praktizovala každý deň. Neskôr už "len" každý druhý.

A tak, aj keď sme mali v nedeľu popoludní príjemný deň doma vo dvojici, alebo večer pri rozpozeranom filme, musel ísť na niekoľkohodinové nákupy a potom jej robiť doma spoločnosť, aby sa neurazila. Takýmto spôsobom nám neraz narušila naše súkromie. S jeho otcom problém nemám, mám ho naopak veľmi, veľmi rada. Neskôr, po čase to už nebrala tak tragicky a dala mu vydýchnuť a ja som sa tešila z toho, že mám partnera aj pre seba. Priateľ pochádza zo 4 súrodencov z čoho ostatní sú všetci odsťahovaní, priateľ je najmladší a aj tomu pripisujem toto čo sa deje. Ďalší problém ktorý neviem prehrýzť je, že z nej cítim akoby so mnou "súperila" - čo si už možno nahováram, ale každopádne keď sme sa rozhodli spolu bývať, nebola z toho nadšená. A teraz, keď sa jej synáčik vrátil domov, pripadám si ako "porazená" a ona si možno doma mädlí ruky, a začalo sa to všetko odznova.

Mám pocit že u nej už nenadobudnem rešpekt. Myslím že matky to berú ináč, asi má pocit že ho treba chrániť aj keď už dávno má vek na vlastný život, a mna to doslova zožiera.. Ani on si to asi až tak veľmi neuvedomuje. Má náročnú pracovnú dobu preto si vážim každú minútu, a teraz o to väčšmi, pretože ju musí zaviesť k rodine do dediny, kde strávi celý deň pretože ju musí odviezť aj naspäť (pričom autobusy stále fungujú) Potom ju musí zviezť k známej a takisto tam ostať, pretože ju opäť musí zaviezť domov. Na víkend znova nákupy, prípadne ďalšia návšteva rodiny a takto stále dookola. Viem, že od rodiny ho nemám odtŕhať - o to sa ani nesnažím, ja len už som z toho unavená. Mám pocit že nič nemôžem, že nič neznamenám, partnerovi to občas vyčítam, cítim sa ako na poslednej koľaji pretože na mňa málokedy má čas, veď mama mu už dávno program pripravila. Prosím, ako to riešiť a s každým sa nerozhádzať? Obávam sa že ignoranciou si nepomôžem. Ďakujem veľmi pekne.

Komentáře uživatelů ...

jaja0022

29. 7. 2011 21:11:34

- a aby som nevyznela hlúpo, je samozrejmé ža maminy si máme vážiť a vynahradiť im čo možno najviac z toho čo ony urobili za celý život pre nás, ale myslím že zase je dôležité vedieť, kedy sa chce jej "dieťa" postaviť na vlastné nohy.. takže odtiaľ potiaľ.

30. 7. 2011 21:36:33

MOzno sa to vsetko da vyriesit komunikaciou. Ale asi ani tato medzi vami mladymi moc nefunguje. Ved sa da dohodnut s priatelom, ze dohodne s mamou jeden de nv tyzdni na nakupy a vtedy sa jej bude venovat a este jeden mozno, ked ju niekam odvezie a je vymalovane. A preco akoze by s tebou sutazila? V com? To celkom nechapem. Zas musis uznat, ze si jej nemusela padnut ani ty celkom do noty a ze mozno mala inu predstavu o priatelke svojho syna a ani jej niektore tvoje vlastnosti, ci spravanie nemusia byt po voli.

30. 7. 2011 21:58:07

Prepac, ale ta jeho matka okrem toho, ze je na neho prilis citovo naviazana, je este aj k tomu vyuzivacna a netolerantna, a najskor si to sama neuvedomuje. Jej spravane je na urovni maleho decka, ktoremu vezmu hracku. To, ze ti to vadi, verim, a po case bude mozno este viac, aj ked Ty si tolerantna. No ak to nevidi tvoj priatel, je to smutne... Ano, rodicov si treba vazit, ale tiez rodicia si musia uvedomit jednu vec: "Zi a nechaj zit..." Pomoc treba niekedy taktne odmietnut a pomaly privyknut matku na "samostatnost", i ked nevravim, ze z casu na cas nepomoct... Drzim palce...

31. 7. 2011 14:09:02

Nevyzerá to, že s tebou súperí, teba ona neberie vobec. Už len to, že sa synáčik vrátil domov po roku bývania s tebou, ju utvrdilo v tom, aké výhody synovi poskytuje ona a jej domov. Vtedy sa rozhodol on, bývanie v garsónke pre dvoch zamilovaných, alebo takých, čo chcú byť spolu, vobec nie je zlé, ale on si vybral pohodlie domova a tak sa "musí" prisposobiť, voziť matku kam chce a ona sa cíti doležitá a nepostrádateľná. Výhovorka, že s tebou nemože žiť, lebo ste iba v malej garsonke, sa mi nezdá a záleží iba na ňom, ako si to usporiada, ak mu na tebe záleží. Matke by mal pomoct, ale tak ako bolo napísané v príspevkoch, v rámci nejakých pravidiel a vo vašom vzťahu by si mala mať prednosť ty, čo tomu nenasvedčuje a váš vzťah takto fungovať nebude.