Depresia?
Dobrý deň,
Chcela by som sa poradiť o svojom probléme, ktorý,celkovo zrejme začal už v detstve. Nevyrástla som vo fungujúcej rodine. Takmer na dennom poriadku u nás boli hádky, ktoré niekedy končili aj bitkou. Sťahovali sme sa z bytu do bytu a útechu a ako také zázemie som mala pri starých rodičoch. Popri sťahovaní som menila jasle, škôlky a hlavne školy. Mám 24 rokov a sťahovala som sa 16x + neviem koľko krát prechodne pri starých rodičoch. Častokrát sme nemali elektrinu, lebo neboli zaplatené účty, nemali sme na stravu a oblečenie, vďaka čomu som bola obeťou posmechov v škole. Čím ďalej tým ťažšie sa mi nadväzovali nové vzťahy s kamarátmi, akoby som sa búrila proti sťahovaniu a chcela som sa vrátiť na predchádzajúce miesto a nie hľadať si nových kamarátov.
Bola som tiché a poslušné dieťa, no v škole som patrila medzi tých priemerných žiakov. Keď som končila školu, otehotnela som s priateľom, ku ktorému som sa nasťahovala. Pripisujem moje urýchlené konanie založenia si rodiny asi to, že som vždy snívala o šťastnej a milujúcej rodine, v ktorej sa partneri počúvajú a starajú sa o dieťa. K priateľovi som sa nasťahovala (žili sme s jeho rodičmi). O svadbe sme vôbec neuvažovali, to napadlo naše rodiny. Ktoré celkovo prebrali iniciatívu v organizácii. Náš vzťah však dlho nevydržal a prišiel rozvod po roku. Prežila som hrozný boj o dieťa, pretože sa do všetkého starali manželovi rodičia. Nemala som peniaze, len rodičovský príspevok. Po dvoch rokoch bez peňazí a s dieťaťom, som sa postupne dostala do normálu.
V tom moji starí rodičia,/ u ktorých som v tom čase bývala, lebo ma otec vysťahoval z bytu, 18 som už mala, tak sa mám vedieť postarať sama o seba/prišli o dom vďaka exekúcii. Okamžite som sa teda musela vysťahovať. Našla som si podnájom s mojou mamou, s ktorou si veľmi nerozumiem. Bol to pre mňa šok. Sestra s priateľom však za pomoci jeho rodičov kúpili ten dom a starkým tam dovolili bývať. Lenže tí ukázali svoju pravú tvár. Aký sú naozaj a ako nás po celú dobu klamali a ako im nezáleží na nás. Vidia len peniaze, zas prišla doba hádok a rozporov a odhalení nepríjemnej pravdy.
Ja mám priateľa a som s ním takmer tri roky. No mám pocit, že kopírujem svoju rodinu. Mám pocit, že keď to najviac potrebujem nie je pri mne, uprednostňuje svojich kamarátov. Veľa krát mi sľúbil, že niekam pôjdeme, že si oddýchneme, no keď sa ozvu kamaráti, akoby sa na všetko zabudlo. V podstate nikam nechodíme, keď ide lyžovať tak s nimi, keď ide hrať volejbal tak s nimi. Len občas ma niekam berie. V práci to momentálne tiež nie je najlepšie, rozdelili nám tím. Našla som si tam skvelé kolegyne, s ktorými som sa mohla porozprávať, no už ich nemám som sama. A preto som hlavne potrebovala priateľovú pomoc. On je niekedy úžasný, ale mám pocit, že len dovtedy pokiaľ je on spokojný. Teraz okrem svojho syna, ktorého štvú proti mne, nemám nikoho nemám. Cítim, že sa hrozne do seba uzatváram. Nemám chuť nikam chodiť, chodím aj na vysokú školu a začala som to flákať, vôbec nedokážem vnímať, čo čítam. Chvíľu plačem, chvíľu zúrim, niekedy sa rozhodnem byť silná a v tom sa niečo stane a upadnem hneď do seba. Problémy riešim filmom a spánkom.
Pred rokom som chodila aj k psychologičke, keď starkí prišli o dom a prežívala som krízu vo vzťahu. Teraz však nemám chuť ani tam ísť. V tom čase sa môj stav o niečo zlepšil, povedala mi aj, že po tom čo som všetko prežila sa dá napísať kniha a že som strašne silná osobnosť, pretože napriek miliónom pádov, ktoré som utrpela, stále žijem s rozumom. No neviem dokedy mi zdravý rozum poslúži,keďže sa cítim čím ďalej tým horšie. Premýšľala som aj odísť mimo mesta. Zabudnúť tu na všetkých, lebo nie je tu nikto kto by za to stál. Len sa bojím kvôli malému, aby sme mali kde bývať, aby som mala prácu, tak aby som ho mohla brať zo škôlky, lebo teraz nemám. Mám pocit, že už sa neviem postaviť na nohy, tak ako kedysi.
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]