Prehnaná úzkosť a obavy
Dobrý deň,
chcela by som sa poradiť, či je nutné, aby som vyhľadala odbornú pomoc, alebo či si viem pomôcť nejakým tréningom aj sama. Mám 24 rokov, som jedináčik a mám dlhodobého priateľa. Neustále mám pocit, že som trápna a nemožná, neviem správne reagovať v mnohých situáciách, častokrát ma mrzí, čo vyslovím nahlas, možno aj preto hovorím potichu v cudzej spoločnosti. Niekedy sa mi podarí na chvíľku si zdvihnúť sebavedomie a vystupovať normálne, ale vždy to trvá len okamih a keď sa na to pozriem spätne, hanbím sa za seba. Som veľmi precitlivelá, plačem snáď pri všetkých filmoch, dokonca niekedy aj pri reklamách a televíznych novinách. Je mi ľúto, že umiera toľko mladých ľudí, detí, že deti strácajú rodičov, partneri partnerov, rodičia deti.. nedokážem sa s tým zmieriť a žijem v neustálom strachu z toho, že sa niečo také stane aj mne. Bojím sa o svojich rodičov, starkovcov, o priateľa. Mám panický strach zo smrti. Pred 5 rokmi mi umrel "len" pes, s ktorým som prežila celé detstvo a dodnes sa s tým neviem vyrovnať.
Niekedy mám pocit, že som na príťaž všetkým a bolo by lepšie, keby som nebola. Je mi ľúto mojich rodičov, ktorí toľko pracujú, aby zarobili a ja vo svojom veku stále len študujem (hoci si privyrábam, ale je to žalostne málo), snažím sa šetriť, ako sa dá, ale vždy mám výčitky, koľko som toho minula hoci len na jedlo. Aj keď dostanem nejakú vec, premknú ma výčitky svedomia, že ja tu dostávam nový sveter, hoci to nebolo akútne a niekto by si za to mohol kúpiť jedlo. Často rozmýšľam nad tým, aký by bol život môjho priateľa, keby žil s niekým iným - on je strašne dobrý človek a ja mu vo svojej nervozite často krivdím. Stále na sebe hľadám chyby, mám komplexy z toho, že hoci som na VŠ, nedokážem si nič poriadne zapamätať, všetko zabúdam a to nielen veci, ktoré sú potrebné do školy, ale napr. aj obsah filmov, kníh a je úplne jedno, či sa mi páčili alebo nie.
Myslím, že sa to rokmi zhoršuje a najčastejšie to prichádza v septembri a končí pred Vianocami. Dostávam hlavne v noci záchvaty plaču, celá sa trasiem a som na dne, v tej chvíli sa všetky moje obavy zo života a zo straty zhmotňujú, čo celú situáciu zhoršuje. Bojím sa samoty, keď som sama, každý tieň ma vydesí, bojím sa sprchovať za zatiahnutým závesom, vlastne ani neviem prečo, v takom záchvate plaču sa mi niekedy mihnú pred očami nejaké tiene, z čoho mám vždy pocit, že tam niekto so mnou je, čo ma vydesí ešte viac. Odkedy som sa nasťahovala k priateľovi, čím som si myslela, že pominú všetky moje problémy, sa však pridali ďalšie. Začala som sa báť o svoje zdravie, pretože mám neustále nejaké problémy. A tiež o to, že prídem o toto šťastie, pretože to bol môj sen. Kedysi som bola tá optimistickejšia z rodiny, dnes sa bojím každého vyšetrenia, bojím sa, čo mi zistia, bojím sa najhoršieho. Pred rokom som denne navštevovala jednu z najlepších kamarátok na onkológii, čo mi určite nepridalo. Nakoniec som odpadla a vlastne vtedy sa to asi celé aj začalo rapídne zhoršovať. Uvedomujem si, ako to celé znie, v podstate mám obdobia, v ktorých som "normálna", smejem sa, som veselá, ale aj to sú len chvíle, kedy si poviem, že ktovie, koľko života mám pred sebou, či sa budem trápiť alebo nie, aj tak to dopadne rovnako. Myslíte si, že je teda nutné vyhľadať odborníka alebo je možné, aby som sa s tým vyrovnala aj sama? Ďakujem
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]