Depresia...?
Dobrý deň,
chcela by som vás poprosiť o radu, aj keď vlastne sama neviem akú. Možno by som chcela vedieť, čo mi vlastne je, či som v poriadku, alebo potrebujem odbornú pomoc, lebo v poriadku sa rozhodne byť necítim. Vôbec neviem, ako mám začať, ťažko sa mi o tom píše a aj tak určite nevyjadrím všetko, čo chcem. Viem, že sa cítim zúfalo, bezmocne, šialene smutne, mám pocit, že som na svete navyše, že tu nič nerobím a som na príťaž. Najmä mojím rodičom, ktorí so mnou nikdy nie sú spokojní a stále ma porovnávajú so staršou sestrou, ktorá je podľa nich úžasná. Mňa stále kritizujú a nič, čo spravím im nie je dosť dobré a to ma vždy veľmi bolí.
Snažím sa niečo so sebou robiť, ale nevládzem. Nejde mi to a všetko mi je jedno. Neviem, prečo mi to stále robia, prečo ma nikdy nepochvália, nepodporia v niečom, čo ma baví. A potom keď som kvôli tomu mrzutá a smutná, len mi nadávajú a kričia na mňa, ale nechápu, že to hlavne kvôli nim som taká a že mi to ešte zhoršujú. Pár krát som chcela ujsť z domu, ale na to ich mám príliš rada. Nedovolila by som aby sa takto pre mňa trápili a mali so mnou ešte väčšie problémy. Oni vôbec nechápu, čo to so mnou je, nevidia, čo prežívam a ja mám pocit, že ich to ani nezaujíma Mám pocit, že každému len ubližujem, že som zlá. Nemám silu nič robiť, zanedbávam aj kamarátov a školu, za čo mi rodičia vždy vynadajú ešte viac. Nevidím v ničom zmysel a chcem umrieť. Nad samovraždou rozmýšľam už veľmi dlho, dokonca som ju mala naplánovanú na deň pred mojimi 18 narodeninami, symbolicky, aby som nikdy nedospela. No neurobila som to.
Nechcem ublížiť ľuďom, ktorých mám rada. Nezniesla by som to ak by sa kvôli mne niekto trápil, ten pocit ma ubíja. Tak sa vždy zatvorím do kúpeľne so žiletkou, alebo niečím iným a režem sa, alebo sa do krvi škrabem, aby som na všetko zabudla. Aby som viac necítila bolesť, ktorá mi celý čas zviera hruď. A potom mám zas pocit, že som zlá, hnusná, že ubližujem sebe aj ostatným a nenávidím sa. Inokedy cítim takú bolesť a beznádej, že len ležím na podlahe a pozerám do blba. Nikdy som sa nezvykla s niekým o sebe rozprávať, raz som bola u psychologičky, ale aj tak som jej všetko nepovedala a ani to nepomohlo. Mám pocit, že mi z toho všetkého šibe, všetky pocity v sebe dusím a nechcem aby sa o tom niekto dozvedel. Ale ďalej už nemám silu, mám pocit, že sa zrútim. Ani neviem, čo vlastne hľadám, či radu, alebo pomoc, alebo len názor. Niekedy mám pocit, že by stačilo len priateľské pochopenie a uznanie: Áno, máš to ťažké. Každopádne ďakujem za všetko, čo mi môžete poskytnúť.
PhDr.Burdova [Psycholog] Protože ani já nevím, jestli si píšete také o radu nebo jen o pochopení, tak Vám ji nabidnu a Vy naložte, jak uznáte za vhodné. Zajděte za odborníkem psychiatrem, který pravděpodobně přechodně zváží i nějakou lékovou podporu. Vám se problémy už dlouhodobě hromadí a pouhá psychoterapie teď už stačit nebude. Zároveň s psychiatrem pak naplánujete psychoterapii, ve které budete dlouhodobě pokračovat.
Z mého hlediska potřebujete hlavně směr a cíl. Pak už nebudete přešlapovat na místě a půjdete vpřed. Tak ať svoji situaci brzy zlepšíte a ať se brzy cítíte lépe.