Čo so sebou... (1/2)
Dobrý deň,
neviem či sa mi podarí zhrnúť všetko to, čo ma trápi tak, aby mi bolo možné dať primeranú radu, ale skúsim to. Mám 25. Rok a pol od ukončenia školy a po celú túto dobu som neschopná si nájsť nejaké zamestnanie. Pritom si ale myslím, že som schopná robiť mnohé pozície podľa uvedených požiadavok a popisu práce. Osobné dôvody ma zaviedli bývať do ČR - je tu denne veľké množstvo pracovných pozícií, no napriek tomu sa mi nič zatiaľ nezadarilo. Mám síce VŠ ale aj tak na rozumnejšiu prácu mi vzdelanie ešte chýba (jazyk - rodičia ma nikdy veľmi neviedli k tomu aby som sa učila lepšie, vždy mi skôr hovorili aby som hlavne prešla, že nikto sa na mi na známky na vysvedčení pozerať nebude, aby som vedela nejaký cudzí jazyk, mi tiež nevštepovali, pritom hlavu som na to mala.. ale nie motiváciu sa v ňom zdokonaľovať na dobrú úroveň... takže v súčasnosti bojujem s jazykom. Alebo proste iná špecializácia, na ktorú síce talent či cit mám, ale nie potrebné vzdelanie)a na ľahšiu prácu (ktorú som tiež ochotná robiť)im môj titul prekáža - tak sa mi zdá, že som uviazla niekde v strede.
No v skratke... rodičia ma k ničomu neviedli a ja som si sama pre niečo motiváciu nenašla... vždy som si myslela, že nejaká práca bude a získam ju tým, že sa všeobecne k práci staviam veľmi zodpovedne a snažím sa v tom čo si nájdem zdokonaľovať. Ale realita je inde a teraz sa mi rodičia skôr posmievajú aká som neschopná, že si tak dlho neviem nájsť prácu, pritom moja o dosť mladšia sestra len so SŠ si v tom čo vyštudovala prácu našla. A tu je ten rozdiel... k mojej sestre sa od mala stavali úplne inak a snažili sa ju niekam viesť aby mala dobré známky, aby mala nejaký krúžok, správajú sa k nej veľmi láskyplne, takmer nikdy na ňu nekričali - nedovolili si to aby sa na nich nenahnevala, veľa ju objímajú... proste tak ako by to asi malo byť (až na to možno prílišné rozmaznávanie) V mojom prípade to bolo a je ale úplne vo všetkom opačné. Mňa mama mala s iným... v manželstve spolu vydržali rok (biologický otec bol alkoholik a pred 5timi rokmi zomrel - nepoznala som ho) mama sa ku mne nikdy nesprávala veľmi dobre.. skôr len tak, že sa o mňa ako-tak stará z povinnosti... veľa po mne kričala, už od mala mi hovorila hrozné veci, aká som zlá, hlúpa ako sa jej protivím, nedotýka sa ma, nikdy so mnou nešla von vždy len so sestrou ani nerobila žiadnu aktivitu, od 5 rokov si pamätám ako mi vulgárne nadávala aby som odtiaľ vypadla... niekoľkokrát mi balila vaci do detského domova. Dosť ma takáto výchova ranila - proste neustále pocit, že som v rodine nežiadaná, nemilovaná a navyše. A stále sa pozerať na to ako sa k sestre správajú uplne inak a vyzerajú spolu spokojne (že mama aj nevlastný otec sú z nej nadšený a vidia v nej budúcnosť). Veľmi veľa času som preplakala a bola smutná, nekomunikatívna, celé to bolo nepríjemné a do toho šikana v škole, ktorá trvala snáď 7 rokov na ZŠ a asi 2 roky na SŠ, kým som nedostala rozum a nezačala som sa brániť. Doteraz keď mám pocit, že mi niekto adresuje poznámku z ktorej mám pocit, že si zo mňa niekto aspoň trochu uťahuje - v momente reagujem podráždene a aj keď som mala pred tým dobrú náladu tak som hneď smutná a chcem byť radšej sama - veľmi ma zasiahnu takéto situácie a radšej sa takému človeku snažím strániť, pokiaľ na to nepozabudnem... ------celý môj text sa nezmestil do jednej správy, tak zostatok posielam v druhej - ozn. Čo so sebou 2/2------
PhDr.Ondrejkova [Psycholog] Ale k jednej veci sa určite vyjadrím. Píšete, že nemáte ciele a neviete si ich stanoviť. Jeden cieľ teraz určite máte a to je to, že sa chcete zamestnať. Myslím si, že ak si nájdete prácu, že sa Vám aj značne uľaví. Ak ste ochotná zobrať aj prácu, ktorá je "nižšie kvalifikovaná", tak vysokoškolský titul jednoducho nikde neuveďte, uvidíte, či budete mať úspech. Viete, Vaša rodina Vám naozaj z toho čo píšete nedáva podporu, ktorú by ste tak veľmi chceli. Preto si myslím, že máte veľmi veľkú ctižiadosť a odvahu, keď ste aj napriek podceňovaniu zvládli vyštudovať VŠ, za čo môžete byť na seba veľmi hrdá. Takže schopná ste! Cieľom teraz môže byť aj to, aby ste sa sama postavili na nohy a založili si rodinu, kde sa budete snažiť spraviť všetko ďaleko lepšie. Verím, že sa na Vás toho veľa sype a nemáte sa komu zdôveriť, ale skúste sa obrátiť aj na svojho priateľa. Aj keď Vám nepovie "ľúbim ťa", predsa len ste spolu 4roky a ak Váš vzťah aspoň za niečo stojí, tak Váš priateľ Vám môže pomôcť prekonať toto ťažké obdobie.