Čo so sebou... (3/3)
--- posledná časť mojej dlhšej správy (ospravedlňujem sa za to delenie, ale nedalo sa mi to inak poslať)---
Pristihla som sa ako závdím priateľovi alebo kamarátom ich rodinu čo sa o nich zaujíma a stará (niekedy až rozmaznáva aj v takom veku okolo 30) a negujem to... ale to preto, že závidím :/ Bývam preto často podráždená a smutná, nechce sa mi baviť... často vybuchnem. Chýba mi motivácia a cieľ v živote, neviem čo chcem byť.. viem z každého rožku trošku a nič poriadne (rôznorodé štúdium v rôznych oblastiach). V ČR mám oveľa menšie pracovné možnosti ale na SR sa nemám kam vrátiť, nemám peniaze a znamenalo by to rozchod s jediným mne najbližším človekom. A pritom viem, že keby sa niekde v mojom živote niečo nepokašlalo, tak takáto nie som.. chcem sa baviť, chcela som vyštudovať niečo čo ma baví (ale myslela som, že to nezvládnem), chcem mať vrelé vzťahy s rodinou a blízkych kamarátov, ktorých by som zaujímala a mohla im pomáhať a robiť radosť. Mám pocit, že ľudí asi niečim odpudzujem, nebavím. Nikdy som na nikoho nebola zlá ja prvá, vždy som chcela mať rada a aby mal dotyčný rád mňa.. uznávam, že môžem mať nejaké pokrivené správanie z toho čo som si prežila... možno je to preto, že sa veľmi kontrolujem, čo urobím, čo poviem inak neviem, lebo som sa považovala (hlavne počas VŠ) za človeka ktorý stojí za to (ano... boli tež často obdobia, kedy som bola na dne). Cítim, že sa nesprávam úplne prirodzene ako by som bola zviazaná... že vo mne je povaha uplne iná ako to čo často prejavujem - pesimista, neschopnosť povedať o svojich pocitoch, lebo mám pocit, že nemôžem nikomu veriť. Pol roka som sa starla o psa - keď som ho mala tú dobu na starosť, veľmi mi to pomáhalo, zbožňovala som ho, učila som ho... a tá úprimná psia oddanosť a láska.. niečo nádherné - zrazu som bola oveľa uvolnenejšia, robilo mi to veľkú radosť. Žiaľ, priateľ o psovi nechce ani počuť. Neviem už ako ďalej...čo so sebou... cítim veľký chaos vo svojom živote, neviem sa zorientovať a pohnúť nejakým smerom, cítim sa ako by som bola úplne iná ako všetci naokolo.Bojím sa, že ešte nejakú dobu to takto bude a dostanem sa do vážnej depresie (pokiaľ ju už náhodou nemám). Nemám peniaze na psychológa, niesom tu poistená. Už som takto raz písala na nejakú online poradňu, kde radila psychologička..ale dostalo sa mi odpovede v jednej vete, že psychologická poradňa je aj zadarmo-čo mi teda vôbec nepomoho.či mi je vôbec možné pomôcť. Ak toto náhodou niekto celé prečíta a bude sa vedieť k môjmu prípadu vyjadriť, budem vďačná.
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]