... pokračovanie II
...najviac ma trapi,ze v 30 rokoch nemam ziadnu pracu, ze som sa cely zivot tak snazila, ucila,aby som sa mala lepsie,ale k nicomu to nevedie, predtym ako sa mi narodila dcerka,som len pol roka pracovala tu v Anglicku,lebo po skole som hned isla do Anglicka a to som tiez len upratovala a umyvala riady, ja mam od detstva velmi nizke sebavedomie, vychovou hlavne mojej mamy, takze aj ked nieco robim tak si neverim,ze je to dobre, stale pochybujem o sebe a o tom ci som schopna to zvladnut...moj priatel je tiez frustrovany zo svojho zivota a svojej prace tu v Anglicku...jednoducho kazdy vam da pociti,ze ste cudzinec...ja uz nevladzem tak dalej zit a neviem,co robit, strasne by som chcela niekde pracovat a nie len tak zadarmo stale chodit, pripadam si byt vykoristovana, no ked som sa uz nato dala tak bojujem ako viem, ale niekedy uz naozaj nevladzem mat stale ten usmev na perach,aj ked sa citim ako zbity pes, mna to tam strasne stresuje,pretoze vela co mi hovoria ich nerozumiem co mam robit...neviem ci sa mi da nejako pomoc alebo poradit, viem ze trpim socialnou fobiu, no tu je to o to tazsie,ze som v cudzej krajine a citim sa tu velmi sama, sama na vsetko, no viem,ze moj partener tiez sa tak citi a tak si zrejme nevieme navzajom pomoct, tiez ma trapi,ze sa nevenujem mojej dcerke,tak ako by som chcela a ako by ona potrebovala,uz rok ju tak zanedbavam,lebo som najprv robila nizssi level a teraz vyssi tej kvalifikacie a mam to robit este aspon pol roka no ja sa citim uz taka z toho unavena, navyse ta moja skolitelka prichadza do toho detskeho centra a ma pozoruje co a ako robim a mna to tiez stresuje, pretoze niekedy ju ani poriadne nerozumiem co vlastne odomna chce alebo sa ma nieco opyta a ja neviem co chce, chodim tam unavena a potom mi je este tazsie nieco vymyslat jej povedat po anglicky...no jeden velky kruh a tiez ma frustruje,ze je tazke si najst pracu v tej oblati pracovat s detmi a ja sa nato ani necitim s tym mojim jazykom robit nieco take,aj ked by som to velmi chcela neskor robit no nikto mi to nezaruci a tak sa citim ako idiot,ze sa necham tak vykoristovat a potom aj tak neviem ci nepojdem niekde len upratovat alebo riady umyvat a vsetko ma to tak frustruje,ked si pomyslim,ze vlastne naco som to vsetko robila,ked aj tak z toho nic nemam...mala som byt pani ucitelka,ale tu som len obycajny niktos z vychodu...a tak neviem co s tym vsetkym robit...dakujem za odpoved
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]