Syndróm vyhorenia - tak skoro?
Dobrý deň.
Vždy som si myslela, že syndróm vyhorenia postihuje skôr starších ľudí, ktorí majú tie najlepšie roky za sebou. Som učiteľka. Učím druhý rok. Ten prvý bol skvelý, no tento je všetko nejak zvláštne. Ráno sa mi nechce vstať do práce a ísť znova k tým "deckám", čo stále odvrávajú, papuľujú, nič nechcú robiť a keď nedostanú známku podľa svojich predstáv, tak sme najhorší zase my. Naozaj som výborná učiteľka, aj som sa snažila, vyhrali sme kopec súťaží, ale tento rok už na to kašlem. S nechuťou po každej prestávke vchádzam do triedy, na hodiny sa nepripravujem, aj keď viem, že by som to mohla odučiť aspoň o 70% lepšie, mám pocit, že by to malo rovnaký efekt ako keď učím len na 30%. Je mi zo mňa zle. Nie som takto šťastná. Nič ma v mojej práci nemotivuje. Nič ma neposúva ďalej. Frflanie kolegov mi tiež veľmi nepomáha. Aj keď chcem niekomu pomôcť s problémami lebo vidím, že ich má, tak ma rodičia odpinkajú a zasa sme to len my, sprostí učitelia, čo strkajú nos kam nemajú. Mojou úlohou je spozorovať, že niečo s dieťaťom nie je v poriadku, poradiť, čo robiť ďalej, ale stále len narážam na stenu a tí rodičia si nedajú povedať. Som smutná, že nemám žiadnu právomoc a som len špinou v očiach ľudí. Najmä tých, ktorým chcem pomôcť. Paradoxne. Trápi ma, že sú pre ľudí tak dôležité známky, ale vedomosti nie, len to materiálne. Málokto vie, čo je to hodnota človeka. Ja chcem vychovať krásnych ľudí, ale zakaždým dostanem len riadnu "facku". Toľko nenávisti, čo sa v tých deťoch nachádza. A nie som nejak nábožensky založená, ale kam zmizla slušnosť a úcta? Aj teraz sa mi v hlave točí myšlienka, že tam už viac nechcem ísť. Nechcem ísť do práce a zase dokola to isté. Ale nič iné robiť neviem. Čo mám urobiť, kde mám hľadať motiváciu, inšpiráciu, kde nájsť dôvod pre každodenné vstatie z postele? Obávam sa, že raz z tej postele naozaj nevstanem, zatiahnem rolety a.. a neviem, čo bude potom. Ďakujem.
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]