Silné komplexy menejcennosti
Dobrý večer.
Konečne som našiel online poradňu, kde sa môžem vyspovedať (osobné pohovory u psychológov nemusím). Ja celkovo problémy nemávam (akurát zlé zuby). No okrem toho mám jeden vážny problém. Takže som extrémne obézny (18r., 187cm, 124 kg, 130cm pás). STRAŠNÉ! Áno, chcem schudnúť, no akosi nemôžem. Pustím sa do chudnutia (nie diéty), no pohorím. Vylúčim zo stravy sladkosti, mastné jedlá, začnem cvičiť. Všetko ide ok asi mesiac. Potom povolím, začnem sa napchávať a priberiem späť to čo som mal + niečo navyše (takto som sa dopracoval k 124kg.) Nejdem tu rozpisovať jedálniček, cvičebný plán, ani nič podobné. Prišiel som tu riešiť môj problém - komplexy menejcennosti. Neviem kde začať a ako. Môj život bol celkom dobrý - bol som spoločenský, mal som kamarátov, svoje komplexy s obezity som zalieval alkoholom (už som dávno prestal). No v poslednej dobe (asi rok) sa zo mňa stal samotár. Idem do školy, zo školy domov. Vonku nechodím, stýkam sa tak s troma kamarátmi (aj to len občas) a už nedokážem zniesť spoločnosť troch a viacerých ľudí. Dám vám príklad: idem k svojej lekárke, lebo mám teploty, vojdem do čakárne a sú tam traja ľudia - stačí traja, začne ma oblievať studený pot a cítim sa tak trápne. Netrpím pocitom, že ma sledujú a doberajú si ma. Nie, nie. Ja sa hanbím v ich mene - že na čo sa tí chudáci musia dívať. Aké hnusné prasa vošlo do čakárne. Som celý nervózny a sadnem si niekde do rohu, alebo ešte lepšie - niekde kde na mňa nemajú výhľad. Alebo iný príklad: začal som chodiť do autoškoly. Keď som vošiel do učebne sadol som si úplne dozadu a k tomu ešte aj do rohu. Do zadu preto aby ma nemoholi vydieť a takpovediac som bol vzduch. Trvalo mi tri týždne až som sa začal s nimi baviť (keď som videl, že ma prijali - oni taký chlapi s perfektnými postavami.) To isté sa deje aj v autobuse - sadám si ak to je možné - čo najviac dozadu. Najlepšie úplne dozadu, aby ma nebolo vidno. Prajem si byť neviditeľný. Hanbím sa za seba a bojím sa, že upadnem do depresii. Celkovo mi robí problém byť vo väčšej spoločnosti ľudí. Kdekoľvek, kde je veľa ľudí, tam sa cítim ako klaustrofobik v malom, uzavretom priestore. Mám chuť byť preč - a to čo najskôr. Sám seba nemám rád. Nebojte nič. Sebevražedné sklony nemám, to nie. Žiť chcem, ale nie v tomto hnusnom tele! A keď sa konečne dám dokopy a začnem makať v posilňovni (tam sa zle necítim - na to predsa posilka je), zdravo sa stravovať, tak čoskoro pohorím. Nemám pevnú vôľu a zároveň akoby som nemohol žiť bez skladkostí. Ja nemám deficit cukru - ja mám deficit sladkostí. Ja potrebujem lahodné keksíky, čokolády a iné somariny. Niekedy som bol schopný denne zjesť pomaly pol kilá sladkého! Určite mám vypestovanú závislosť na sladkom, na prejedaní sa, no chcem sa toho zbaviť. Chcem sa zbaviť tejto odpornej postavy a neviem ako. No a ako som už písal, tak s toho mám komplexy (a to nie hocijake, ale poriadne)... Snažím sa ich prekrývať agresiou a to hlavne doma nerobí dobre. A na záver by som chcel ešte dodať, že v lete skoro vôbec nechodím von (len keď naozaj musím). A to preto, lebo vonku je teplo a ja nedokážem ísť v tričku, cez ktoré najlepšie vydno aké mám pneumatiky a prsia ako nejaká playmate. Prosím, poradte mi. Neviem ako ďalej.
Mgr.Vrankova [Psycholog] Dám Vám jednu radu. Hovoríte, že nedokážete žiť bez sladkostí. To je len mýtus, ktorý ste si vytvoril na ospravedlnenie Vášho problému. Predstavte si svoj žalúdok - vždy bol taký lačný po sladkostiach? Od narodenia máte takú silnú nadváhu? Určite nie! Jasné, že Vášmu telu bude dočasne chýbať to, čo do neho niekoľko rokov dávate. Ale je to dočasná záležitosť. Tak ako ste ho naučil na sladké a na prejedanie sa, tak ho dokážete naučiť aj na iný typ stravy. Ja si myslím, že by ste sa nemusel trápiť nejakými extra diétami, len proste zmeňte jedálniček a začnite sa pohybovať. A keď Vás začnú napadať myšlienky na čokoládu, predstavte si alebo vybavte ten najnegatívnejší zážitok, ktorý súvisel s Vašou postavou. Môžte si skúsiť nájsť aj stravovacieho poradcu. Rozhodujúce je, že sa necítite vo svojom tele dobre. Lebo najdôležitejší je osobný pocit. A keďže Vám to už začína znepríjemňovať fungovanie - zaprite sa - verte že to bude len dočasná nepohoda oproti tomu, ako Vám je teraz. Držím palce!