Samotár
Dobrý deň,
som chalan, mám 21 rokov, a myslím si že že mám problém. Chcel by som Vás poprosiť o nejaký názor, radu, pomoc, čokoľvek. Som introvert, necítim sa dobre v spoločnosti cudzích ľudí, som sám. Mám pár priateľov, ktorých som naučil na to, že keď nemám chuť niekam ísť, tak to proste neriešia. Čo dnes vyzerá asi tak že nechodím nikam. Ľudí nespoznávam, nevytváram si žiadne priateľstvá, keď aj niekoho spoznám do pár minút ma nezaujíma ani ako sa volal. Ľudia z môjho života už len odchádzajú, nikto už roky neprichádza. V partnerskom živote to vyzerá asi tak že pokiaľ som sa s chalanom aspoň v ten jeden moment keď už sme sa "nejak" stretli vyspal, a bol v ten moment akokoľvek presvedčený že ma niečím fakt zaujal, do pár dní je tento pocit preč. Proste stratím chuť sa mu ozvať, vyhábam sa mu len aby sme sa viac nespoznali, alebo som proste úprimný a ublížim mu. Túto chuť som stratil aj pri ostatných priateľoch, proste ja nikdy niesom ten čo sa ozve. Nejde o to že by som ľudí nemal rád, ja ich mám rád veľa, len k tomu nepotrebujem ich prítomnosť, kontakt. Neviem či môžem povedať či som takto spokojný, možno aj hej, preto hovorím že si len myslím že mám problém. Každopádne tých pár blízkych priateľov ktorým som sa ešte neodcudzil tento stav ako problém vníma. Mňa už ale v živote baví asi len jediná vec, moja profesia. Milujem svoju prácu, som študujúci "zdravotník". Milujem pracovať s ľuďmi a pomáhať im. Mám pocit že mi to v živote stačí, ale... ale predsa práca nieje celý život, a navyše.. práca neuspokojí všetky potreby človeka. Naviac prídu chvíle kedy sa na celú vec pokúsim pozrieť s nadhľadom, a potom som z toho dosť depresívny. A vtedy chcem byť ešte viac sám. Otázka znie, myslíte si že je to v poriadku? Myslíte si že takýto prístup má vôbec nejakú perspektívu na šťastný život? (Nech už to vyznie akokoľvek pateticky)
Dobrý deň.
Píšete "introvert" a to asi naozaj vystihuje povahu ako ju popisujete. Určite to nie je problém ako taký. Problém nastáva vtedy, keď človek nie je spokojný. Vtedy, keď cíti nepohodu, keď by chcel niečo zmeniť. Máte prácu, ktorá Vám v podstate dočasne akoby kompenzuje styky s ľuďmi, čo tiež býva časté u vyhranených introvertov. Tí ľudia, čo Vás majú skutočne radi, Vás neopustia preto, že im nezavoláte každý deň. Takže potiaľto je to myslím o.k. Čo sa týka vzťahov, je možné, že je to klasické "oťukávanie sa", hľadanie. Ešte je to skoro označiť za problém. Sám spoznáte, keď to už bude neúnosné a potom možno aj za pomoci odborníka, môžete skúsiť nájsť príčinu aj nápravu. Držím palce!
Komentáře uživatelů ...
Každý sme nejaký. Človek aj keď je tvor spoločenský podobných "typov" ako ste vy na svete je dosť. Za svoju povahu nemôžete. Veľa ľudí si stačí samo. Občas prežíva pocity osamelosti, ale to sa zmení, melanchólia pominie, zlá nálada tiež a i tak mu potom vyhovuje že je sám. Ak by ste chcel byť iný tak to spravíte. Vám to tak asi v podstate vyhovuje. Občas krátka známosť, ale nič viac nechcete ani sa nechcete z nejakého dôvodu na nikoho viazať. Proste ste taký. Osobne som prekvapený, že milujete prácu s ľuďmi a chcete im pomáhať ( ako to je super a klobúk dole pred vami ) ale nesedí mi to nejako s vašou povahou byť sám a sám sebe vystačiť. Ako by ste žil ešte jeden život. Pretože ste napísali sem asi by ste chcel niečo zmeniť. Neviem. To musíte vedieť vy. A šťastný život? Veľa ľudí umelcov, vedcov a i. žije sám v ústraní a ďaleko od spoločnosti a sú spokojní. Či šťastní neviem, ale spokojní. Našli si náhradu v styku so "svetom" v nejakej oblasti záujmu, čo ich baví. A možno ste taký i vy.
Vďaka za názor Viktor. V podstate ste to vystihli, mne to až na pár tých ťažších chvíľ akou bola tá keď som to sem napísal vyhovuje. Pokiaľ sa zamestnám niečím iným, nepotrebujem to riešiť. Pokiaľ som v práci je to to posledné na čo myslím. Lenže napriek tomu že ma "pobyt" medzi ľuďmi vyčerpáva a potrebujem byť potom sám, keď skutočne sám som, začne ma to trápiť. V podstate vyhľadávam niečo čo ma ničí. Preto tiež svoju prácu milujem, tam mi to vyhovuje, tam je moja rola medzi ľu´dmi vynútená, a mám priestor sa tam realizovať profesionálne. Pričom narozdiel od bežných situácií, tam sa nepredpokladá že si tých ľudí pripustíte bližšie k sebe, tam má ten kontakt isté "hranice" v rámci profesionality.
Len by som poopravil: "Občas krátka známosť, ale nič viac nechcete ani sa nechcete z nejakého dôvodu na nikoho viazať." Tu je dosť veľká časť toho problému, práve tu mi to nevyhovuje. Na podobné krátke známosti skutočne niesom, ja som aj do toho sexu vždy išiel s tým, že som v tom videl niečo viac. Len po pár dňoch som na ten pocit "niečoho viac" nejak zabudol, a dotyčného poslal niekam.
Dobrý večer Mgr. Vrankova, ďakujem Vám za odpoveď. Chcel by som sa len opýtať čo presne myslíte tým "oťukávaním sa" a čo by ste už Vy považovali za neúnosné. Lebo toto je jedna oblasť v ktorých proste o spokojnosti hovoriť nemôžem, narozdiel od tých ostatných kde ste to veľmi pekne vystihli. Lebo obdobia kedy ma to núti myslieť na to, trápiť sa tým a celkovo-bilancovať svoj partnerský život, poprípade hľadieť dosť skepticky do budúcna, prakticky každý deň, to sú síce veci ktoré zatiaľ unášam, ale o spokojnosti reč určite nieje. V podstate ide vždy o čas kedy mám viac času na seba (prázdniny, sviatky,...), a sám viem že jediný spôsob ako to prejde bude že sa vrátim do študentsko-pracovného stereotypu, v ktorom nebudem mať čas na podobné myšlienky...
Mgr.Vrankova [Psycholog]