Oplatí sa každé ráno vztávať?

Volám sa Michal a je mi čerstvých 22. V detstve so bol týraný svojim otčímom, matka na mňa nemala čas, lebo stále pracovala.Už od 7rokov som pomýšľal nad smrťou, no nik o tom nevedel. Keď otčíma vhodila už vôbec nemala na mňa čas, lebo sme boli sami. Naučil som sa vychovávať a učiť sa žiť sám, samostatne. V 14tich sa mi narodil brat. Otec brata snami neostal a boli sme znova sami. Stal som sa hlavou rodiny(riešil som finančné i rodinné problémy) a zároven „otcom“ brata. Preskočil som detstvo a na strednej som mal problémy, nezapadal som. Zmenil som sa na vážneho, uzatvoreného chalana čo nemal o nič záujem a nič ho nebavilo. Začali aj hádky s mamou, a ušiel som z domu ale na druhý deň som sa vrátil, našla ma mama. Prvé dievča vo mne niečo zmenilo, začal som mať radosť zo života a našiel som zmysel života: Odsťaovať sa, milovať jednu ženu a dať toľko lásky a času svojmu dieťaťu, ako som ja nemal. Mal som ich pár až som mal jedno, s ktorou som videl budúcnosť aj ona somnou. S mamou to bolo ešte horšie a ušiel som znova keď ma poslala do „teplých krajín“ Trvalo asi 2 týždne než som sa vrátil. Nastali aj problémi s dievčaťom, objavil sa chalan zmanipuloval ju a ťahalo sa to rok. Raz sme boli spolu, potom nie, potom som sa zmieril s rozchodom potom zas bolo dobre... no hrozné. Niesol som to zle, vyčítal som si to, sám seba som ukrižovával v mysli. Našiel som si 2práce, od rána do večera som makal, nejedával som ani som nespával poriadne. „Sebadeštrukcia“ Vedel som že potrebujem veľkú zmenu, tak som sa odsťahoval za práco do CZ kde som dodnes. Žijem 800km od rodiny od kamarátov, sám v podnájme bez priateľky, kamarátov. Príjem mám slušný, chodiť kam mám. Milujem turistiku, bicyklovanie, kúpil som si foťák aj korčule, snažím sa „zabaviť“, naučil som sa variť, piecť aj ma to baví. Pokúpil som si činky, náradie na posilovanie doma, mám podoknami cyklostezku na behanie. Mám kopec možností čo robiť... ale... niesom spokojný. Keď ma aj niečo natchne, tak sa to po chvíli rozplinie ako smrad. Cítim sa ako len bezduchá schránka blúdiaca po tomto svete a čakajúca na to, kedy sa ukončí jej cesta. Čo je najhoršie, prestal som veriť ľudom, prestal som veriť v lásku a tým som stratil už úplne smer a zmysel. Dneska sa každé ráno prebúdzam s mšlienkami prečo žiť, načo vztávať a kedy sa nezobudím. A čo je ešte horšie, za všetko sa viním. Vo všeko možno aj v tom čo sa mňa netýka sa viním a cítim sa ako mini mini myšička v obrom svete. Veľa premýšľam, strašne veĺa času trávim premýšľaním či nad sebou samím alebo nad svetom, alebo len tak. Som si vedomí veĺa svojich chýb, som si vedomí aj to čo by som mal robiť, aj si vymyslím plán čo by som mohol robyť a sám si pomôcť, ale nedokážem sa ho držať. Bu´d sa sám potknem alebo to nevidržím a pomalinky spadnem na zem a znovu sa len nechávam ťahať životom po kamenistej ceste. Čo mám robyť aby som si pozdvihol sebavedomie, aby som dokázal prekonať v podstate sám seba, svoju druhú polku mňa,som blíženec, a mohol vykročiť dopredu s chuťou žiť. Chcem to, ale sám nemám pocit žeby som to zvládol a nikoho nemám. Čo mám robiť, ako sa mám postaviť k životu, ako mám seba samého pekonať? Prosím o radu. Ďakujem

Komentáře uživatelů ...

atmega64

10. 6. 2012 11:21:32

Ahoj. nie som žiaden študovaný psychológ nič také... som obyčajný chalan. mám 27 a túto otázku som si položil v 16. oplatí sa každé ráno vstávať? Zobral som najväčší nôž (mám ich dosť veľa) aký som našiel vyzliekol som si tričko, sadol som si na posteľ a priložil som nôž na srdce... Tep srdca sa prednášal do noža každý úder som cítil ako sa srdce zrýchľuje. Takto som sedel asi 30 minú a hľadal som dôvod prečo to nemám spraviť. Nemal som taký ťažký život ako ty ale bol-je úplne prázdny nemám kamarátov vždy som sa hral sám, mám 1dného kamaráta, nemám žiadne dievča, žiadna ma nechce doslova, mám problém veriť ľuďom mám pocit že každý chce so mnou iba vyjebať... Druhým sa snažím pomôcť ako viem (držím sa hesla keď môžem pomôžem raz ma to stálo skoro život...). Mám rodinu mamu ,oca ale málokedy v živote som cítil od nich oporu. Väčšinou som od nich počul na to nemáš a tak podobne... Písal si že ťa baví turistika a cyklistika presne tak som na tom aj ja. Bicykel a turistika to sú dosť také... ako by som to povedal otvorené koníčky môžeš tam stretnúť kopu ľudí skús sa tam prihovoriť. Dosť ťažké je sa prihovoriť úplne cudziemu človeku skús toto: Ahoj. Skade ideš? /Kam ideš? Nemusí ťa to vôbec zaujímať, ale ide o to aby si s niekym rozprával nemusíte sa hneď zoznámiť. Najhoršie je keď sa uzavrieš do seba a keď stratíš životný cieľ že berieš život tak ako je nič a nik ťa nezaujma. Ja som bohužiaľ dospel k tomuto bodu nemám životný cieľ neviem čo ďalej. Ale tvoja otázka znie: Oplatí sa každé ráno vstávať? Áno. život je boj je sviňa hádže ti polená pod nohy, zakaždým ťa zrazí na zem. Ten kto to vzdá nevyhral ale prehral prišiel o všetko. Ja som to v 16. nevzdal. Keď dočítaš týchto mojich pár riadkov vstaň od PC prídi pred zrkadlo zahľaď sa na tú zničenú tvár v ňom, pozri sa jej poriadne do očí úprimne sa usmej (musíš sa aj usmiať) a povec nahlas Mám ťa rád. Od nikoho si to už dávno nepočul ani ja... Človek potrebuje druhých ľudí k životu neotáčaj sa im chrbtom.

extence

11. 6. 2012 0:54:36

Ahoj. Ďakuje za tvoj komentár. Tú "scénku" s nožom si opísal veľmi precítene až som sa skoro vžil do tvojej rolle, je vidieť že je to pre teba silne emočný zážitok a asi aj prelomový(myslím si) Áno písal som že ma baví viacero vecí, len ide o to že sa mi ich nechce robiť, je to zamotané, ale uvediem príklad: ráno vztanem, poviem si "dnes budem mať iný deň, dnes niečo spravím" Z práce prídem tak okolo 5/6 poobede (práca za PC v kancli + komunikácia s klientmi) väčšinou mám ešte elán a menšie % nadšenia z rána ma ešte drží k zmene mojej situácie. Prídem však domov a vštko zo mňa opadne. Aj je vonka pekne, šiel by som na bicykel, vzal foťák a niečo pekné pofotil, ale mne sa nechce. Opatne ma apatie k všetkému. Vačšinou buď ľahnem a spím, alebo sadnem za PC a buď čumím len tak po nete alebo sa niečo hrám čo ma povečšine tiež moc nebaví, ale zabíjam čas. Ide o to, že mám s niečim problém, a neviem s čím. Neviem ako sám seba premôcť. A to ako si písal povedať si "mám ťa rád" to som skúšal, vydržalo mi to asi ani nie týžden. Každé ráno sa motyvovať, vsugerovávať si myšlienky. Skúšal som aj "imaginárneho" kamaráta-šéfa (zošit a pero) kde som si ako písal zážitky, písal na papier moje myšlienky čo mi celkom uľavovalo, ta aj rozkazi ktorými som sa mal, chcel riadiť. FUngovalo to, ale nie dlho. Bol deň keď som bol unavený a nenapísal ani čiarku a potom to šlo dole vodou. Skúšal som sa aj s niekym skamarátiť, nemám si myslím problém sa skamarátiť, ale musím najprv človeka "pozorovať" najlepšie mi to ide neosobne po internete. Ale tu v CZ sú ľudia čudný, nesedia mi(chlast cigy) aspoň tý na nete. A osobne ako si ty písal, ísť za niekym len tak, ani nevieš koľko rázi som to skoro urobil, ale vždy som ušiel. JA som kus zložitejšia povaha a viem jedno, keď chcem niečo robiť, tak to musím pochopiť, musím vedieť ako to funguje. Potom dokážem fungovať na 110% Bohužial životu som na kĺb ešte neprišiel a čo život, ani sám sebe... :( V podstate neviem čo chcem a len sa brúzdam po svete. A ohľadom mojej minulosti, bola nie milá, ale zato ma posilnila a som aký som aj vďaka nej, som jej vďačný ale ešte som sa asi s ňou nevirovnal alebo niekde je zádrhel, lebo sa k nej veľa vraciam. A teraz by som mal otázku k tebe... :) Písal si aký si mal (máš) problém, napísal si mi (aj sebe) riešenie, pomohlo?

atmega64

13. 6. 2012 7:31:34

Ahoj prepáč že odpovedám tak neskoro. Chvíľku to pomohlo ale nie na dlho (myslené niaky mesiac)... Stále som sám. Takže odpoveď znie dočasne. začal som si na samotu zvykať Skúšal som aj rôzne online zoznamky alebo iné chatovacie portáli ale o ničom... A životu prísť na kĺb... no je to dosť makačka na hlavu. To je ako keby si začal uvažovať aký je zmysel života? prečo sme tu? je to totálne filozofická otázka o ktorej sa dá polemizovať aj do konca života a možno neprídeš na nič. Keď si to vezmeš v kocke etapy života: Narodíš sa -začiatok života, škola, práca, možno rodina - deti, smrť - koniec života. Dalo sa to zhrnúť do piatich bodov (asi preto má človek 5 prstov:)). Každý sa snaží po sebe niečo zanechať väčšinou sú to potomkovia a niake ti spomienky ktoré časom zmiznú ako balón v oblakoch... Podľa mňa životu na kĺb sa nedá prísť, možno sa mýlim nie som študovaný ohľadom ľudského života - bytia. Na tému aký je zmysel života alebo aký je jeho význam sa dá polemizovať veľmi dlho. Najlepšie by sa to riešilo asi pri niakom alkohole ale ja som po nočnej a idem spať. dúfam že tam nieje veľa preklepov... ešte k tej "scéne" s nožom zastavilo ma to že presne ako oproti môjmu oknu je škôlka. a keď som zbadal tie deti ako si tam bezstarostne šantia povedal som si: aj ja raz budem mať deti. Teraz ma napadlo možno každý človek má iný zmysel života... Je to naozaj na dlhú úvahu. Ale neviem či som správne preformuloval prísť životu na kĺb = zmysel života.

shaokahn

13. 6. 2012 20:12:41

Nazdar, tiež nie som psychológ, ale bol som v niektorých veciach v podobnej situácii ako ty. Až na to, že to ja som po šikane od otčima poslal svoju mamu do teplých krajín, a už nikdy ju nechcem vidieť. Ak nevieš nájsť zmysel života, je to problém, pretože nemáš inšpiráciu. Bol som na tom podobne, až Praha mi ukázala, čo život ponúka... postupne mi dochádzalo, že sa tu točia miliardy korún a tisíce krásnych žien, a odvtedy ma zaujímajú len prachy... Veľa romantiky v tom nieje, ale aspoň viem čo od života chcem. Podľa mňa, nesnaž sa hľadať si za každú cenu nových kamarátov, skor si drž toho, čo už máš. Nenariekaj, že Ťa žiadna nechce, skor prestaň pozerať po modelkách, a zistíš, že je spústa pekných normálnych žien, ktoré by záujem mali. Mimoto, "vyrovnávať" sa s minulosťou je sémantika, sú veci, s ktorými sa vyrovnať nedá, a nieje to naškodu, posilňuje to v konečnom dosledku hrdosť a neústupnosť, pretože časom človek dokáže napr. odpúšťať i vtedy, keď to naozaj nieje na mieste. Čo sa týka atmega64, ktorý má pocit, že s ním chce každý vyjebávať, ono to nie je ďaleko od pravdy, táto spoločnosť je založená na vyjebávaní, takže si človek musí zvyknúť. Myslím si, že ale v tvojom prípade by mohlo ísť o depresie, takže možno návšteva psychológa by nebola od veci. Samozrejme, všetko čo som napísal je len názor, nemusíš rešpektovať ani slovo. Pekný deň.

extence

14. 6. 2012 19:11:38

atmega64: Mne samota tiež nejak neva, ja mám dosť kontaktu s ľudmi v práci a napr asi si idem kúpiť nejaké nenáročné zviera, chcel som psa, nemal by somm na neho čas a mačka, tej by som sa bál že dodriape nábytok. Tak som premýľal buď nad nejakým plazom,a lebo pavúkom :) niečo, čo sa aj pohybuje a dá sa s tým poprípade zabávať :) A hej no máš pravdu, zmysel života a ťivot ako taký by sa dal rozoberať od narodenia po starobu a stále by bolo o čom debatovať a o čom uvažovať a aj tak by to nikam neviedlo... život nemá riešenie, život sa musí len žiť a len my sami sme strojcovia svojich životov. No nieje to jednoduché, bohužial. Uvidíme kam sa časom dosťaneme, mne napr pomohlo to sem napísať, nemám síce odpoveď, ale už som sí sám aj na veľa otázok zodpovedal, neviem prečo, ale je to tak. Jak som to sem napísal a potom aj ty komentoval, tak som stále uvažoval nad tým a viedol debatu sám so sebou v duchu. Možno som sa len potreboval s niekym zdôveriť aby som mohol nejak tak fungovať. Aspoň ja sa už a aspoň zatiaľ cítim lepšie, ale bol by som rád za odpoved aj od profesionála. Len blbé je, že som prišiel na to že mám strašne veľa vecí vo vnútri čo nemám doriešených, a veľa blokov (strach) + komplexi ale jedno viem určite: potrebujem byť chcený, žiadaný, potrebný. Od mala som bol nepotrebný, resp cítil som sa nechcený nemožný a podcenovaný, až som si to začal aj ja sám vsugerovávať a teraz mám z toho maxi problém. Ale kúpil som si knížku o očiste duši a uvidíme čo to dá :) skús to aj ty možno. shaokahm: je fajn že ty si si našiel svoj zmysel, alebo cieľ, ale ty máš asi priority bohatstvo, moja priorita to nieje, moja priorita stojí na vzťahoch, láske a rodine. Aspoň takto to ja cítim, o peniaze sa nebojím, viem snimi narábať, vždy som mal a vždy budem mať. Niekedy menej niekedy viacej ale budem mať, to viem, lebo sa práce nebojím a som chcený v zamestnaniach. No a drž sa toho čo máš, v podstate až na kolegov tuna v CZ nemám nič :D a snimi nikam moc nechodím, maju svoje rodiny a životy, ale zas občas niekam zádeme nemôžem povedať. A neboj, ja niesom vyberavý chalan na holky, o vzhľad mi nejde ale o to čo nosia v hlave a v srdci, čo je niekedy vačší problém než nájsť sexi ženu na pôžitok... No a minulosť, hej no, s tou mám problém a veľký, ale to je to, že som rodinne založený a v detstve mi chýbala láska a pozornosť, a s tým sa nejak si neviem vyrovnať ale to možno vyrovnám pri svojej rodine až niekedy bude, keď sa dostanem zas na inú cestu. A inak ty shaokahm, ty máš s čím problém, resp, keď si sa tu regol, kôli čomu, ak sa môžem spýtať.

susenkakristinka

20. 6. 2012 8:14:41

Ahoj ,,extence" když čtu tvůj příběh,uplně mě mrazí.Připomíná mi to můj vlastní...Když jsem byla malá vychovával mě otčím,který mě dlouhá léta zneužíval.Můj bratr,který byl jeho vlastní,tak toho šíleným způsobem týral.Do dnes se z toho nevzpamatoval..Od 10 ti let mám za sebou 10 pokusů o sebevraždu až jednou se mi to skoro povedlo a skončila jsem na ARU v nemocnici a bojovala o život..Pamatuju si když jsem chodila do školy s modřinama a podlitinama.Bála jsem se každého okamžiku být s otčímem sama doma.Byla to jako noční můra..Moje máma o tom ani nevěděla,co se vlastně děje.Řekla jsem jí to až mi bylo 13 let.Měla jsem strach že mi nikdo neuvěří..A navíc byla také věčně pryč a ve spostě věcí jako matka selhala.. Když jsem se ten letní den,znovu probrala v nemocnici,nějak se to ve mě zlomilo a já měla chuť zase žít,byla jsem šťastná´že jsem dostala ještě šanci..V 15 letech se máma rozvedla a my se přestěhovali..od té doby se starám sama o sebe.U střední školy jsem musela ještě chodit do práce,abych měla vůbec co jíst,máma nemohla najít práci a tak jsem jí musela z toho mála co jsem vydělala živit..Potom jsem potkala svou lásku a ze spárů šílenýho kolotoče jsem utekla.Když mi bylo 19 let,narodila se nám dcerka a za 3 roky syn..Bylo to pro mě nejšŤastnější období v životě,konečně jsem měla pro koho žít.Měla jsem svou vlastní rodinu..s přítelem jsem se ovšem rozešla,zjistila jsem že mě podvádí a má druhou rodinu ještě jinde...byl to pro mě šok.Opět přišli pocity méněcennosti,deprese a myšlenky na sebevraždu.Nedokázala jsem si představit,jak to vlastně zvládnu.Rozhodně jsem nechtěla připustit,aby mým dětem něco chybělo..Snažím se aby měli krásné dětství.Ne jako já,plné teroru..Naštěstí jsem potkala svého 2.přítele,se kterým jsem naprosto šťastná a konečně se můj život otáčí k lepšímu.Svému otcimovi jsem upřímně vše odpustila,ale bylo to těžké!!Cítím se teď mnohem lépe..Věnuji se dětem a své rodince a jsem vděčná za to,že je mám a že mám pro koho žít..To je totiž jediné,co mě zřejmě mohlo zachránit....Zažívala jsem stejné pocity,jako ty...Hlavně chci říct,že by jsi to neměl vzdávat..život je krásnej a i v samotě se dá najít smysl,i když je to těžké..A věř mi,že jednou se najde někdo,kdo tě bude mít rád a s kým si to své hnízdečko vytvoříš..Určitě se najde někdo,kdo ti bude oporou a bude žít jen pro tebe...Nevzdávat a bojovat:-)Přeji Ti mnoho štěstí a držím Ti palečky...Bohužel jsou lidé,kteří to mají v životě těžší,než ostatní,ale my se nevzdáme:-)

extence

23. 7. 2012 11:09:20

Zaujímavé je že som ani po skoro už dvoch mesiacoch nedostal odpoveď. Považujem svoj problém za dosť závažný, aj keď som s ním už sám postúpil, ale stejne. Kedy dostanem odpoveď? Veľmi mi na tom záleží. Ďakujem