Psychika a neschopnosť sa pohnúť ďalej
Dobrý deň,
Ja neviem čo je to so mnou. Na začiatok, mám 18, som zo Slovenska (konkretne z Nitry). Od detstva ma neskutočne baví robiť s IT - počítače, atď. Dokonca si na tom chcem poslednú dobu už aj založiť živnosť, a začať podnikať, aby som nemusel už od rodičov stále pýtať peniaze. Ale nie je to také jednoduché. Nemyslím v zmysle podnikania ako takého ale psychického. Ja od detstva som iný ako ostatný. Cca 9 rokov počas ZŠ som bol šikanovaný, bez kamarátov, bez priateľov, nechodil som von. Stále som bol doma, preto mám aj asi hobby v IT. Bez priateľov som aj teraz. Mám tak 1-2 kamarátov, spolužiakov na SŠ nejak moc nepovažujem za kamarátov (možno 4 z nich) ale aj tak to sa stretávame iba v škole. Cez letné prázdniny tak isto, nonstop doma. Nevravím, že pár-krát za rok nevybehnem do mesta na kofolu, ale to sa vôbec nedá rátať. Cítim sa hrozne osamelý, samotný, odhodený, nechcený, zbytočný. O veľa veciach, ktoré nosím v sebe už po celé tie roky, som nikdy nikomu nepovedal. Všetko to je vo mne. Navyše teraz, môjho okolo 18. roku, som chcel, ako som povedal, začať podnikať. Dokonca som začal pracovať na projekte, ktorý by bol veľmi úspešný. Ale ja na to proste nemám :( Ja neviem, čo je to so mnou.. Proste nemám silu, nemám chuť, nemám motiváciu (peniaze sú pre mňa vedľajšia motivácia..). Programovanie, je moje HOBBY v IT ale ja proste v poslednom čase som vyšťavený, stále viac depresívny, stále viac a viac sa radšej zatváram do svojej izby, ľahnem na posteľ a premýšľam o sebe ako by som radšej robil niečo užitočné! Každý večer si poviem "No dnes som zasa nič nerobil, ale určite začnem zajtra!". A takto sa to ťahá 5 dní, potom spravím tak 1% roboty, čo som mal spraviť za týždeň, a zasa sa to opakuje. Ja nevládzem, psychicky. Ja vlastne ani neviem, akú mám vôbec motiváciu žiť, ale asi len tú, že som príliš zvedavý na budúcnosť a preto som stále tu a aj budem.. Len ja už neviem čo mám so sebou robiť :( Stále ma deprimuje od rodičov otázka "Kedy budeš mať frajerku?". Otázka, ktorá je od rodičov možno bežná no pre mňa nie. Som sám, bez nikoho, navyše gay (s tým som zmierený, to teraz neriešim). Len neviem čo to so mnou je. Ja proste nemám. Nemám silu pokračovať. Potreboval by som sa nejak. vyventilovať ale ja nemám žiadného dobrého kamaráta, ani nikoho, komu by som mohol dôverovať a povedať mu všetko :( A premýšľal som aj nad psychiatričkou ale.. ale ja som taký človek, že ja ťažko ľudom dôverujem, a kým by som začal nejakej psychologičke rozprávať všetko, čo mi leží v hlave, bolo by to strašne nadlho a navyše toľko ani peniazov nemám a + ja v psychologičke nevidím moju oporu :( Navyše moje komunikačné schopnosti sú moc malé, žiadne sebavedomie, nič. Navyše dnes nájsť poriadnych priateľov je veľmi ťažké :/
Ja nepijem, nefajčím, uznávam skôr klasické priateľstvo ako to, čo je v dnešnej dobe všade (párty a opiť sa a LEN sa zabávať). Na to ja nie som. Dokonca pozerám rôzne motivačné prejavy, konferencie, prednášky (TED(x), ale ja neviem, nejak to nepomáha, aj keď takéto veci mám rád. Čo s tým? Kde mám začať? Vďaka.
PhDr.Ondrejkova [Psycholog] Často sa človek dostáva do akejsi bezradnosti a depresívnej nálady, ak má pocit, že nevie ako ďalej. Keď sa mnoho vecí odrazu na človeka nahrnie a nevie kde vlastne má začať. Odporúčam utriediť si čo chcete v živote dosiahnuť a urobiť si kroky ako na to. Ak chcete podnikať a nie sú na to ešte peniaze, skúste najskôr hľadať prácu. Opýtajte sa na možnosti aj na UPSVaR, či neexistujú nejaké príspevky na začiatok podnikania. Držím palce