Porucha príjmu potravy, depresia?
Už dlhú dobu mám problém s jedlom.
Najradšej by som bola ak by ma nik nekontroloval a mohla by som nejesť. Mám pocit, že som odporná a nechutná, tučná, neschopná a mnoho ďalších prívlastkov. Chcem byť dokonale štíhla, pretože mám pocit, že vtedy už nikomu nebudem ubližovať. Myslím, že som zničila život rodičom. Teda aspoň matke, keď som ju asi pred piatimi rokmi presviedčala aby sa s otcom nerozvádzala, aby mala moja mladšia sestra úplnú rodinu. Otec vtedy mamu podvádzal. A vlastne nie len vtedy. Podvádzal ju niekoľkokrát, a už o tom asi nechcem ani počuť či sa to deje znova. Myslím si, že vtedy keby som bola ticho a nezasahovala som do toho, tak by som jej nezničila celý život. Vidím ako je nešťastná a myslím si, že ma nenávidí. Nikdy sme nemali nejak výnimočne dobrý vzťah, ale ja ju mám strašne rada, a vždy sa bojím, čo poviem, aby som to zas nepokazila. Raz mi pri jednej hádke povedala, že viac nie som jej dcéra, a to si myslím, je dôkaz, že ma nenávidí. Strašne by som chcela aby to tak nebolo. V súčasnosti už s rodičmi nežijem, žijem s priateľom, ale keď občas prídem na návštevu je to ok, ale ja sa cítim ako sekundu pred zrútením. A ak náhodou počujem kdekoľvek ako sa niekto háda, aj keď možno len zo srandy za maličkosť, tak ma prepadá úzkosť. Keď som u rodičov tak si vezmem aj jedlo ak ma ponúknu, lebo nechcem aby si matka myslela, že mi nechutí.
Zároveň sa mi vynárajú spomienky na to, ako sa ma jeden známy pokúsil znásilniť, no nikomu som o tom nepovedala. Mám strach z chlapov keď mi dávajú návrhy, alebo mi lichotia. Keď som doma sama tak sa snažím nejesť a veľa cvičiť, lebo si myslím, že za všetko si môžem sama, a ak sa zmením, tak to bude dobré. Je ešte mnoho ďalších situácií podobných tomu znásilneniu, ktoré neviem dostať z mysle. Niekedy mám pocit, že to je za trest. Ak aj s priateľom ideme niekam na večeru, tak som nervózna pokiaľ nemôžem ísť na WC aspoň časť z toho vyvrátiť. Proste vždy ak si na niečo spomeniem, čo je každý deň, tak sa týram hladom, a ak niesom sama, že je priateľ doma(chodí na služobné cesty) tak som nervózna, že musím jesť, a potom mi je zle ak to nemôžem vyvrátiť tak aby si nič nevšimol.
Viem, znie to chaoticky, ale tak sa aj cítim. Často tiež mám pocit, že sa musím vytrestať okamžite, pretože potrebujem cítiť bolesť, a aspoň sa snažím doškriabať, alebo pár krát som si spravila nožom plytkú ranu v mieste kde je maternica, pretože som viac nechcela byť ženou. Vždy sa snažím aby tie rany nikto nezbadal, tak je to väčšinou na bruchu, alebo tam kde to nik neuvidí.
Je šanca, že sa z tohoto všetkého dostanem? Ako vôbec? Ak sa snažím triezvo pozrieť na všetko, tak mi z toho vychádza, že nie som zdravý človek, a vysiluje ma neustále sa pretvarovať a tváriť sa, že je všetko v poriadku a byť vzorná, preto nemôžem ísť za lekárom aby mi niekoho odporučil, lebo nechcem aby sa to niekto dozvedel náhodou, všetci ma vnímajú ako vzorné dievča, a bol by to asi nepríjemný šok a sklamanie. A taktiež mám lekára spoločného s rodičmi, tak sa bojím, že by sa to dozvedeli. A myslím si, že ak by sa to matka dozvedela, tak by tvrdila, že si vymýšľam a chcem jej ublížiť, a ja chcem aby jej bolo dobre. Čo sa to somnou vlastne deje? Ďakujem za odpoveď, a mimochodom mám 21 rokov.
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]