Žiadna sebadôvera, beznadej

Dobrý deň,
neviem co so sebou robit, cely moj zivot je jeden začarovany kruh a neviem sa pohnut dalej, chyba mi sebadovera.nebavi ma zivot aky mam. som podrazdena a plna pesimizmu. život si predstavujem uplne inak a ani trochu sa mi to nedari. byvame s manzelom u rodicov je to hroza, nevychadzame si. moji rodicia sa do nás stale staraju,a beru nas za deticky ktore stale poucat, muz ja zamestnany ja nie, na dennom poriadku su hadky, lezie mi to vsetko na nervy. zamestnat sa je riesenie to viem, ale kde. v blízkom okolí nic nie je ani poriadne mesto a zamestnat sa dalej by manzel neprezil,keby som bola niekde ubytovana, a zasa docestovavat to sa neoplati pri dnesnych zárobkoch. este sa da aby sme vypadli od rodicov,ze by sme sa zamestnali vo výrobe a byvali na ubytovni spolu- ale ja ani velmi o výrobu záujem nemám, ja som si nerobila vysoku skolu na to aby som skoncila vo výrobe, kazdé prazniny od 18 rokov a pocas studia na vys. skole som chodila do vyroby,automobilky a povedala som si ze taku robotu nechcem uz robit. a zasa na druhej strane mam vystudovany ekonomicky smer a vsade chcu len prax alebo jazyk alebo aktivny vodic. ja neviem kde sa mam zamestnat,ani neviem co chcem vlastne. ked aj reagujem na inzeraty ek.smeru sa bojim ze ma pozvu na pohovor, reagujem na inzeraty v Bratislave a byvam 100 km od BA.bojim sa ako sa tam dostanem,dopravim a co budem hovorit ked nemam ziadne prac. skusenosti okrem výroby.som totalne nekomunikatívna, tichá. po vys. skole som pracovala pol roka vo vyrobe,pol roka absolv. prax. ked som chodila na pohovori tak som nikdy neuspela a to som chodievala aj na 3-4 pohovory tyzdenne(vtedy sme byvali pri Trenčíne a kedze som tam studovala tam mi nebolo problem sa orientovat v meste) neviem co mam robit.

Komentáře uživatelů ...

fenix

18. 9. 2012 14:23:30

Ahoj! Tvoj príspevok bol ... ako keby som ho písala ja. Pri jeho čítaní som rozmýšľala kedy som to napísala a zabudla... :) Až keď som prišla k tej vysokej škole tak mi bolo jasné, že to určite napísal niekto iný. Nepísala si či máš deti alebo nie. Ja mám. Inak prežívam to isté ako ty. Bývam s rodičmi,.... no myslím že netreba písať to isté. :) Mám oproti tebe len jednu výhodu, mám deti. Láska detí dokáže veľa vecí zmierniť, a človek vďaka tomu vydrží fakt veľa. No ja nie som psychologička a ani sama neviem ako by som riešila svoju situáciu, nie ešte radiť niekomu inému, no napadla ma jedna vec - ak nemáš deti tak sa snažte dostať preč od tvojich rodičov. Odsťahujte sa aj na úkor horšieho bývania. Žiadnemu dospelému človekovi neprospeje keď sa k nemu chovajú ako k hlúpemu malému decku. Jasné že potom nemáš žiadnu sebadôveru. Z vlastnej skúsenosti viem, že bývať s rodičmi je vždy tá najhoršia možnosť. Podľa mňa potrebuješ nájsť samu seba. Odpútať sa od nich a žiť si svoj život podľa svojich pravidiel (a tvojho manžela), s vlastnými hodnotami a s nárokom na vlastné chyby. Myslím si skoro pre každého rodiča budú ich deti stále a celý život len deti a podľa toho sa aj chovajú. Inak aj moja kamarátka mala podobný problém, no podarilo sa im odsťahovať sa. Aj napriek hypotéke sú z nich úplne iní ľudia - pokojnejší, spokojnejší, sebavedomejší, a akoby zázrakom sa im začalo viac dariť aj v ich profesnom živote. Alebo to nebol zázrak len zrazu nadobudnuté sebavedomie?