Neustále sťažnosti na chovanie dieťaťa
Mám 35 rokov. Vždy som bývala veselá, šťastná, radovala som sa zo života. Mám dve deti. Prvá je dcéra, má 13 rokov. Strašne som túžila po synovi. Keď mala dcéra 7 rokov, narodil sa nám syn. A vtedy sa to začalo. Narodil sa predčasne – v 33. týždni tehotenstva. Po pôrode začal krvácať do mozgu a nemohol dýchať, tak mi ho odviezli do inej nemocnice. Pri prevoze bol 2x oživovaný, potom bol mesiac napojený v inkubátore na prístrojoch. Mňa nechali v pôrodnici bez neho. Po týždni ma prijali do tej istej nemocnice, kde bol syn, na izbu matiek. Po príchode za ním nám lekárka oznámila, že syn bude asi postihnutý. Bol to strašný šok. Ale stále som verila, že to nemôže byť pravda, že na ňom nič nepozorujem. Po mesiaci nás pustili domov. Mesiac som si odstrekovala mlieko, aby som ho mohla dojčiť. Vydržala som... Dojčila som ho dva roky. Po príchode z nemocnice začal kolotoč chodenia po lekároch a vyšetreniach. Po roku nám bolo oznámené, že syn je úplne v poriadku. Do jedného roka to bol chlapček, ktorý stále spinkal a papal, strašne dobré dieťa. Keď začal chodiť, začali sme na ňom pozorovať väčšiu aktivitu, ako u iných detí, ale zvykli sme si... Nemohla som s ním chodiť medzi iné deti, lebo hneď do niekoho v behu sotil, keď chcel niekoho od radosti vystískať, tak ho u toho pohryzol, pošticoval alebo poštípal. A tak som prestala chodiť do spoločnosti, kde boli iné deti, lebo už vtedy sa ostatné mamičky začali pohoršovať, čo to mám dieťa, ako ho vychovávam. S tým pocitom sa mi nežilo dobre, ale snažila som sa s tým ako tak vyrovnať. Keď mal 3 roky, začal chodiť do škôlky. A vtedy sa to začalo. Úplne každý, každulinký deň sťažnosti od pani učiteľky – váš syn robí zle iným deťom, váš syn pohryzol toho alebo onoho, váš syn nechce ležať v posteli.... nechcete si ho nechať radšej doma? .... navyše, pani učiteľky mi tieto sťažnosti prednášali pred všetkými deťmi a rodičmi, ktorí sa práve nachádzali v škôlke. Potom mi začali nadávať rodičia. Na pošte, pred cudzími ľuďmi, v škôlke v šatni, deti si na nás ukazovali, to je mama toho, čo robí deťom zle... Poviem vám, začala som sa cítiť ako najhorší rodič na svete, čo nevie vychovať svoje dieťa. Snažila som sa chodiť do škôlky čo najneskôr, aby som nikoho nestretla, začala som sa vyhýbať ľudom, prestala som chodiť na všetky spoločenské akcie, nakoľko bývame v malom mestečku, kde sa všetci poznáme. Úplne som sa začala izolovať od ľudí. So synom som začala navštevovať psychologičku. Lenže keď som prišla k nej, syn sa tam správal úplne normálne, pekne sa tam hral, spolupracoval s ňou, nič na ňom nezistila, len že je možno trocha viac temperamentnejší. Syn vie pekne pozdraviť, poprosiť, poďakovať, ak sa niekomu niečo stane, poľutuje ho, postíska sa, je empatický, má rád zvieratká, rastlinky.... Teraz je predškolák. Trocha sa ukľudnil, ale stále je viac aktívny ako iné deti. Deti naňho stále ukazujú prstom, rodičia na mňa zazerajú. Ak náhodou do niekoho pri futbale vrazí, už sú naňho sťažnosti. Dokonca sa stáva, že si naňho rodičia chodia do škôlky sťažovať, že urobil niečo ich deťom, aj keď tam nie je... Doteraz mi ešte sem tam niekto vynadá, že niekoho kopol v škôlke, že niekomu vytrhol hračku z rúk ..... Deti sa mu vysmievajú.... Strašne ma to trápi, neviem, ako mám reagovať, keď ma takto rodič na verejnosti osloví. Väčšinou poviem, nech si to vybavia v škôlke, že ja som u toho nebola, keď urobil to či ono... Moje pocity sú hrozné. Nechcem vôbec chodiť medzi ľudí, stala som sa samotárkou. Začínam svojho syna kvôli tomu nenávidieť, nič ma neteší, nemám radosť zo života, rozmýšľam nad smrťou, niekedy aj nad jeho smrťou, že by bolo pre všetkých najlepšie, keby sme tu neboli... Neviem, čo mám robiť... bojím sa toho, keď začne chodiť do školy... Poraďte mi prosím, čo mám robiť ? Ďakujem.
Mgr.Zajic [Psycholog] chápu, že to máte velmi těžké. První, co byste měla udělat, je zamyslet se nad tím, co Vašemu synovi jde dobře. V jakých situacích reaguje vhodně a jak jste ho to dokázala naučit? Netuším, co způsobuje, že se Váš syn učí sociálním dovednostem pomaleji, ale vyčlenit ho z kolektivu ho v tomto učení nijak nepodpoří. Pokud dobře snášel psychoterapii individuální, nebylo by od věci porozhlédnout se v okolí po terapii skupinové. Tam se děti učí právě to, co popisujete. Jak lépe vycházet s ostatními, jak si najít kamarády, co si mohou dovolit a co ne. Zeptejte se třeba v Pedagogicko-psychologické poradně, zda o nějaké skupinové terapii nevědí. Co se týká Vašich výčitek a studu, chápu je, ale ostatní rodiče budou mít vždy jiný názor na Vaše dítě než vy. Určitě si o tom promluvte s psycholožkou, kterou navštěvujete. Zkuste si udržet nadhled a mějte na paměti, že situace se bude s věkem lepšit, byť pozvolna. Zkuste při výčitkách ostatních udržet chladnou hlavu a zeptejte se, co by Vám poradili, jak to v těžkých chvílích dělají oni, řekněte jim, že Vás to trápí, získejte si jejich pochopení. Zkuste si také udržet několik přátel, které Vás před izolací ochrání, uzavření nepomůže ani synovi, ani Vám. Budu Vám držet palce.