Návaly plaču v začínajúcom tehotenstve
Dobrý deň,
moj problem bude zniet strasne banalne a ja si vsetku tu jeho banalnost a absurditu racionalne uvedomujem. Emocionalne si vsak neviem rady. Som tehotna, asi v 6. tyzdni, dieta sme planovali (aspon som si to myslela, dnes sa mi skor zda, ze sa priatel nechal prehovorit), ale prislo hned a trochu nas to zaskocilo. Moj priatel neprejavil okrem strachu z toho, ze sa teraz v jeho zivote asi nieco zmeni, takmer ziadnu emociu. Boli to skor vety, ako: "To teraz budes naladova? No zbohom." alebo: "Dufam, ze teraz nie je vsetkemu, co mam rad, koniec." Zijeme v Nemecku, on je Nemec, ja Slovenka. Zobrati nie sme, ale zijeme spolu. Nas vztah bol az doteraz velmi pekny, aj to bol dovod, preco som mala pocit, ze sme na dieta pripraveni. Ja mam 32, on 48, sme financne ako tak zabezpeceni, nebolo na co cakat. Ja viem, ze to bude zniet strasne hlupo, ale ja som naozaj ocakavala, ze ma poziada o ruku. Prave preto, lebo sme obaja mali a mame pocit(dufam), ze sme pre seba stvoreni. Ze sme sa nasli. Po par dnoch, ked sa nic nedialo, nahodila som temu svadby a moj priatel sa rozosmial, ze to teraz nebudeme silit, my sme si predsa vysnivali svadbu v prirode a ta sa teraz neda stihnut, to by bolo vela stresu. Ze mozno az bude mat dieta dva roky. Tvrdi, ze ma miluje a chce si ma niekedy zobrat, ale nie teraz. Ze je to iba papier a ten nic neznamena. Pre mna to ale papier nie je. Pre mna je to verejne vyslovenie toho: "Toto je moja zena/moj muz a od dnesneho dna sme samostatnou rodinou." Bez svadby mam pocit, ze v jeho hierarchii stojim kdesi daleko za jeho mamou (on je jedinacik), niekde za jeho kamosmi a konickami, aj ked sa nemozem stazovat, ze by ma nejako zanedbaval. Ja neviem, preco ma to tak strasne boli, ze nema potrebu urobit z nas legitimnu rodinu, pravne, v ociach jeho matky, v ociach mojich...
Racionalne naozaj vsetkemu rozumiem, ale emocionalne to nezvladam. Mavam navaly placu, ktore neviem ovladat, hoci som byvala jednou z tych silnejsich osobnosti. Velmi dobre viem, ze tymito mojimi stavmi sa aj nas vztah iba horsi, moj priatel sa citi citovo vydierany (ja by som som sa na jeho mieste citila rovnako). Racionalne viem, ze teraz nemam ine vychodisko, ako sa na dietatko tesit a dufat, ze sa jedneho dna zacne tesit aj moj priatel. A zabudnut na nejaku svadbu, ked ten vztah funguje. Nedokazem to. Neviem sa preprogramovat. Neviem ci rozkazat, cit sa inak, toto aj tak k nicomu nevedie. Mam pocit ponizenia, pocit toho, ze mu nie som hodna isteho kroku. Ze ten krok je pren stresovy a tak akoby mu zrazu nezalezalo na tom, ako sa citim ja. Resp. je smutny, ze som smutna. Tie moje place to rania, ale mozno aj este viac blokuju. Lebo som naozaj naladova a naozaj sa vsetko meni. Viete mi niekto poradit?
Dakujem.
Mgr.Trileta [Psycholog]