Menejcennosť?
Dobrý deň,
V poslednej dobe som začal uvažovať prečo som na tom tak zle. Mám 19 rokov. Nemám žiadne sebavedomie. V ničom si neverím. Môj problém je že som sám nemám kamarátov, len známosti, nie som komunikatívny a v spoločnosti sa cítim strašne zle. Niekedy sa až začínam potiť , hlavne v autobuse ked je v nom veľa ľudí a ja sa cítim hrozne. V mysli mi behá čo si asi o mne myslia, že určite vyzerám blbo a podobne. Proste to nie som ja. Tohto roku som zmaturoval, na druhy krát.Nie som hlupák ale nemohol som sa prinútiť učiť no nejak som to dokopal a ukončil. Celé roky na strednej som bol za tichého, nekonfliktného, nemal som odvahu vykričať svoj názor ako niektorý spolužiaci. Vlastne ešte na základke na druhom stupni som bol taký trtko. Pritom viem že niekde skôr na prvom stupni som bol iný, mal som rád ľudí, mal som kamarátov no niekde sa to pokašľalo bud postupne alebo neviem. V triede (čiže spoločnosti) som sa necítil svoj. Veľakrát som sa mohol prihlásiť, pretože som vedel správnu odpoveď ale proste som to nespravil.Často som mal pocit , že vyzerám ako hlupák.
Momentálne od prázdnin sedím doma. Na výšku samozrejme nemám odvahu, aj ked mi hovoria, že hlavu by som na to mal. Rovnako sa bojím poslať životopis do nejakej firmy. Je to blok. Mám strach z budúcnosti často mávam pocit úzkosti.
Niekedy mi je do plaču a neudržím to.
Mama ma často zhadzuje už to trvá dlhšie, možno od začiatku puberty. Stále ma porovnávala s inými, napríklad s mladším bratrancom a poukazovala čo robí lepšie, že nanho nemám. Vlastne to trvá doteraz. V škole mi stále počítala len 5-ky a vykrikovala mi to , pritom som mal aj iné lepšie známky ale to ju nikdy nezaujímalo. Pamätám si , že už ako malému mi krivdila, ked otcovi žalovala niečo čo som spravil zle ale strašne tomu pridala. Ako malý chlapec som sa nijak nemohol brániť. Keď poviem svoj názor na niečo, tak ma hneď zruší že je to hlúposť alebo nemám právo súdiť alebo si nájde inú hlúpu výhovorku. Pritom vždy niečo prekrúti v moj neprospech. Ja sa hanbím aj pred svojou rodinou. Nie som vo svojej koži minimálne 6 rokov. Najlepšie mi je samému doma pri počitači so slúchadlami na ušiach ale takto sa nikde neposuniem. Som utiahnutý, samotár. Volný čas na strednej škole som trávil väčšinou pri počítači, pretože tam som sa cítil aspon trocha oslobodený. Vlastne to ešte trvá. Otec ma ako tak podporí ale väčšinou času trávi v práci, takže toho veľa nie je.
Mama má problém so skorým prechodom. Pred 4-5 rokmi začala otca obvinovať z nevery, a ja ako 15 ročný som to znášal tažko, spočiatku som jej veril a velmi som tým trpel ale neskôr som začal mať pochybnosti o jej tvrdení ked som si všimol že začala piť. Ďalšia rana pod pás a pokračuje to doteraz. Srší z nej strašná negativita hlavne ked ma vypité, čo je veľmi často ked jej dám najavo že sa mi ti nepáči začne mi vykrikovať všetko čo som spravil zle. A je mi to ľúto že mám odpor k svojej mame. Pamätám si že som ju mal veľmi rád ale to bolo dávno. Pred rokom ma strašne sklamala aj mladšia sestra.
Najradšej by som zmizol odtial, lebo už aj doma akoby bola zlá energia.
Ale jednoducho nemám sebavedomie na to ísť pracovať do zahraničia. Radšej si sadnem na svoje miesto pri PC a čusím.
Je mi z toho smutno ked vidím ako sú rovesníci plný života a sebavedomia, pritom sa jedná často aj o hlupšie osoby ako ja. Strašne ma to limituje.
Neviem či ma cenu takto trpieť dalšie roky. Zmeny sa bojím a nemám na nu sily.
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]