Nevidím východisko

Dobrý deň.
Ani neviem odkiaľ začať. Mám 30 rokov. Žijem s manželom a matkou. Mohli by sme sa odsťahovať, ale nechcem ju nechať samu. Mám súrodencov, ale obávam sa, že by po nej ani neštekli. Hodili tú zodpovednosť a starostlivosť výhradne na mňa. Som v meustalom strese. Každé ráno vstávam so strachom, či ju nenájdem mŕtvu. Zaspávam s tým istým strachom. V práci je to tiež stály stres. Bývam z toho veľmi unavená. Beriem AD, aby som to nejako vydržala, takisto anxiolitika, lebo som v neustálom napätí, tabletky na spanie, inak by som nezaspala. Chcem mať deti, ale ako môžem, keď som takto úplne odpísaná? Bez liekov sa nepohnem. Moja depresia a úzkosť má často privádzajú k samovražedným myšlienkam. Nemyslím si, že by som to niekedy naozaj spravila, ale takto nemôžem byť matka. Celý život sa trápim kvôli zneužívaniu, ktoré som zažila v detstve. Trvalo neskutočných 10 rokov. Nikomu blízkemu som o tom nepovedala. Chodila som na terapiu, ale veľmi mi to nepomohlo. Len som si uvedomila, aká som hlúpa, že sa nechám manipulovať inými. Obrazy sa mi stále vracajú a pridali sa desivé sny. Z terapie som si odniesla aj niečo pozitívne - autogénny tréning. Nemám žiadnych priateľov a neviem, či ich chcem mať. Nemám už čo ponúknuť a vyciciavať energiu z nikoho nechcem. A kto by chcel dokola počúvať moje problémy. Nevidím zmysel v ničom. V živote ani v smrti. Je mi veľmi ľúto, že ma má môj manžel za ženu. Ja som neni schopná sa s ním dôverne rozprávať a už vôbec nie i mojich myšlienkach. Trápim sa a ľutujem, že musím žiť.

Komentáře uživatelů ...