Zložité rozhodovanie
Dobrý deň.
Mám 19 rokov a som študentka prvého Bc. ročníka na VŠ (vysnívanej VŠ). Neštudujem ďaleko od miesta bydliska, preto nemám nárok na internát. V meste mám však babku, u ktorej bývam už takmer 5 rokov (celú strednú školu + VŠ). Domov chodím na víkendy a raz cez týždeň. Posledný rok už len na víkend. Situácia je sťažená zlým prístupom autobusov a nákladnou dopravou. V poslednej dobe (asi rok) pociťujem potrebu osamostatniť sa, zariadiť si svoj život po svojom. U babky nemám žiadne súkromie, spím na gauči a musím kontrolovať každý svoj krok, nemôžem si ani nič nechať odložené na stole, lebo starým rodičom to prekáža a prinajlepšom mi to niekam zapatrošia. Majú malý dvojizbový byt, v ktorom bývajú so strýkom (kt. má dlhodobé problémy s alkoholom). On má jednu samostatnú izbu a my ostatní, sme v malej, skriňou rozdelenej obývačke. Často mávam konflikty so starými rodičmi kvôli tomu, že sa "často" sprchujem, "veľa" periem, "málo" jem a chodím "neskoro" spať či "často" von. Situácia je doplnená o občasné dedove podguráženie alkoholom a stresom zo strýka. Už takmer 5 rokov mám priateľa a tak v tejto situácii chodím k nemu vždy, keď si zariadim bežné veci a som tam do večera. Pri ňom sa cítim dobre, nenúti ma každú pol hodinu jesť, nekontroluje ma... Cítim v ňom oporu, istotu a akési útočisko, kde si konečne oddýchnem. Keď som doma, prvé dni je v podstate všetko v poriadku. Neskôr rodičia začnú vyťahovať konflikty so starými rodičmi, vyhrážajú sa mi každodenným dochádzaním, nepáči sa im koľko času trávim s priateľom a pod. Vlastne, ani doma nemám žiadne súkromie. Izbu mám s dvomi malými bratmi (15r, 9r.) v ktorej sú len dve postele, takže keď prídem, jeden z nich musí spať v obývačke alebo u rodičov. Nemám vlastný stôl, oblečenie mám rozhádzané po rôznych skriniach v dome. Napriek tomu, že rodičia robia čo môžu, v dome nás je jednoducho priveľa a nenájde sa priestor nazvyš. Bývame spolu s babkou a strýkom. Keď sa chcem učiť, musím sa sťahovať po rôznych izbách, len aby som našla niekde tiché miesto. U starých rodičov ani nehovorím, najradšej vezmem knihy a idem k priateľovi, ako by som mala počúvať strýkove vulgárnosti a neustále otravovanie starých rodičov. Vôbec sa tu nemôžem sústrediť. Tu nastáva môj vnútorný rozpor. Napriek tomu, že ma škola baví a som nesmierne rada, že ma na ňu spomedzi toľkých uchádzačov prijali, chcem svoje štúdium ukončiť. Je to ťažké, ale už ďalšie roky takto žiť nedokážem. Psychicky aj fyzicky ma to vyčerpáva. Strednú školu som skončila ako jedna z mála s čistými a na VŠ si sama sabotujem skúšky (neučím sa na ne tak pozorne, aby som mala ďalší dôvod zanechať štúdium). Uvedomujem si, že zamestnať sa nie je jednoduché, ale denno-denne uvažujem nad tým, čo bude o 5 rokov. Budem mať 24, bývať s bratmi v jednej izbe, nemať peniaze ani prácu... Desí ma to. Neviem, či je to len moja mladícka nerozvážnosť alebo vážny problém. Nedokážem sa však kvôli tomu sústrediť na školu a venovať sa jej tak, ako potrebujem. Potrebujem slobodu a nejaký kus sebarealizácie. Dokázať rodine, že sa viem najesť bez toho, že mi to bude niekto pripomínať, že si dokážem uvariť obed a postarať sa o seba. Rozhovor k ničomu nevedie. Vydrží to tak týždeň a scenár nepretržitej kontroly, nariadení a zákazov sa opäť opakuje. Spravila som, dokonca, všetko čo odo mňa chceli. Šla som k lekárovi na vyšetrenie s tým, že mi "nechutí" jesť a keď vykonal potrebné vyšetrenia, len konštatoval, že som v poriadku a nie som ani podvíživená či niečo iné. Zdedila som "genetickú chudosť" po mojom otcovi a babka má problém to pochopiť. Nechcem spraviť unáhlené riešenie, tak by som bola rada, keby ste mi poradili niečo, čo by sa dalo v takejto situácii ešte robiť. Nájsť si prácu, vzdať sa vzdelania a platiť si podnájom je dosť radikálne riešenie. Ďakujem.
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]