Bez sebavedomia
Dobrý den.
Mám 29rokov,dve deti.Boli plánované aja postupom času vnímam,že som si asi mala zariadit život inak..svoje deti milujem,ale mám pocit,že ničím svoju rodinu tým,ako som nespokojná.Som absolutne bez sebavedomia,nemám žiadnu sebauctu,začínam byt chorobne žiarlivá,podozrievavá,pritom nemám žiaden dovod. Manžel je velmi starostlivý,rodinný typ. Cítim sa ale nemilovaná, akoby sme boli v začarovnaom kruhu.Ja manželovi vyčítam že mi absolutne neprejavuje lásku,pozornost. Necítim sa ním milovaná,lásku mi dávaju priehrštím len naše deti. Z tohoto titulu sa cítim tak,ako sa cítim.Bola som u psychologičky,chystám sa psychiatričke.Stačila by mi náklonnost,sms že ma má rád. Niekedy mi to hovorí,ale cítim,že je to nasilulMyslím,že ma rád má-ale je tak citovo chladný,že to nedokáže prejavit. Ja som vyrastala v rodine,kde takéto veci boli bežné. Rovnako tak,ako komunikovanie. On nie a to nas strašne rozdeluje. Potrebujem si dat to najrahšie čo mám do poriadku...chcem kludnu apohodovu rodinu. Nechcem byt strhaná matka ,frustrovaná,depresívna a neštastná.
Myslím,že manžela nezmením..on taký je..potrebujem nejak zmenit svoj pohlad a naučit sa žit bez jeho prejavov lásky.sme spolu 10rokov,na všetko sami,v cudzom svete,do práce nemožem chodit..cítim sa zbytočná..Ked chcem a potrebujem objatie-musím si ho vypýtat,je to pre mna ponižujuce vešat sa na chlapa...ked cítim,že je to na silu,on nemá potrebu kominikovat a prejavovat navonok svoje city,názory-pre mna nepochopitelné.Som komunikatívny človek a velmi emotivny,empatický....čo s tým?dakujem za akukolvek uprimnú radu od srdca
Mgr.Vrankova [Psycholog] Je veľmi pochopiteľné, ako sa cítite. Každý človek potrebuje byť milovaný a my ženy o tom potrebujeme stále počúvať. Najhoršie je, ak sa k tomu pridajú pocity zbytočnosti, potom je už človek v jednom kruhu, z ktorého je ťažšie sa vymotať. Nepíšete aké veľké máte deti, ale z celého Vášho popisu mám pocit, že máte problém so sebarealizáciou. Skúste si nájsť nejakú drobnosť, ktorá by Vás bavila, urobte proste niečo pre seba. Zbytočná určite nie ste, lebo o rodinu sa zjavne staráte - možno je preto čas myslieť na seba. A s manželom sa skúste porozprávať. V kľude si spolu sadnite a povedzte, čo Vás trápi. Ste spolu 10 rokov a ja neverím tomu, že nikdy k Vám neprejavoval city - tak by Vás predsa ani nemohol na začiatku získať. Povedzte mu teda, čo cítite - bez výčitiek, bez kriku - povedzte len, čo Vás trápi, a čo by ste chcela. Uvidíte ako bude reagovať. Možná je tiež návšteva manželskej poradne - vedia rôznymi technikami otvoriť i stratenú komunikáciu medzi partnermi. V každom prípade to nevzdávajte, ani sa nezmierujte s niečím, čo Vám nevyhovuje - spôsobí Vám to len ďalšie problémy. A nechajte muža, nech Vás objíma aj nasilu - najprv to môže byť pre neho nové, neskôr príjemné a nakoniec samozrejmé. Držím palce!