Depresie, zmatok a sebeposkodzovanie

Dobrý deň,
v poslednom čase ma trápi hneď niekoľko problémov. Asi Vám to skúsim popísať chronologicky. Vždy som bývala uzavretá a introvertná- ale nikdy to nebol veľký problém. Na strednej škole som mala pár kamarátok a doma súrodencov a to mi stačilo. Na vysokej škole to potom fungovalo podobne- hádam len trochu povrchnejšie. Pred troma rokmi som odišla na rok do zahraničia a po návrate to už bolo trochu iné. Iné vzťahy, iný ľudia (na škole) a ja som začala zisťovať, že začleniť sa do "skupiny" je pre mňa trochu problém, ktorý som neriešila- začala som sa odťahovať od spoločnosti- mala som pocit, že som sama- ale stále to nebol žiadny veľký problém. Posledný rok a pol sa začali veci meniť- začalo to školou (nezhody s vedúcim práce, zbytočný nátlak, a výčitky zo strany vedenia), do toho nepodarený vzťah (citovo povrchný). Začala som sa cítiť prázdna a akoby bez citov. Nato posledný rok som začala pracovať u kamráta s ktorým sme mali spoločnú izbu (ja tam bývam, on pracuje- by´va doma) takže v podstate bývam v práci. Práca bola super, aj to že som sa konečne mohla postarať finančne sama o seba. Ale zároveň ma to vsetko začalo psychicky utláčat. Som jedna z tých, čo nevedia povedať "nie" a tak som sa nejak nechala natlačiť do karieristického prístupu v obore v ktorom som sa ja zatiaľ celkom nenašla. Celý čas som trávila v práci a keď nie v práci tak doma- čo bolo beztak v práci iba na druhej strane izby. Vytvorila som si pocit, źe na nič iné nemám čas- tak som ani nič iné nerobila. Iba odkladala povinnosti. Kontakty s ľudmi som obmedzila na minimum. Prejavovať sa to začalo pomaly trasením rúk (najpr trochu- teraz si už nemôžem pripiť bez toho aby som nerozliala). Začala som všetko zlé pripisovať sebe-"všetko je moja vina". Neviem už ,čo si naozaj myslím, akoby som len reprodukovala cudzie myšlienky, Dlho som sa nechala len niekým tlačiť a už naozaj neviem kto sama som, prídem si ako tieň. Všetko čo počujem si nejak prekrucujem v hlave proti sebe, s ľuďmi sa tiež tak isto rozprávam- radšej sa nevyjadrím, všetko nechávam otvorené. Moja odpoveď na všetko je "neviem". Ku koncu sa ľudí až stránim- keď si na obede prisadne známy- nemôžem ďalej jesť- prejde ma chuť a začnú sa mi triasť ruky takže si pomaly do úst netrafím (extrém- ale stalo sa). Okolie si o mne vytvorilo istý obraz "flegmatika", iba ja viem, že to tak nie je- a mrzí ma to, ale som natoľko zbabelá a uzavretá, že nemám na to to zmeniť. K tomu sa pridala nejaká forma depresie- aj na môj vkus veľmi casto prepadávam plaču a beznádeje- vačšinou večer- druhý deň je zas všetko dobré ale večer to príde zas. Nedávno som sa "v tomto stave" naschvál porezala(posledné 3 razy). Neviem prečo- a teraz si to vyčítam ale pri tom viem, že niekedy by som to rada urobila zas.
Logicky viem, že by som nemala mať problém, a že môj život je fajn, mám ľudí, ktorí ma majú radi, ale ja to tak momentálne naozaj nevidím. Cítim sa byť na to všetko sama, neviem kým chcem byť a čo chcem robiť- ale cítim sa pod tlakom- buď sa rozhodnem teraz alebo potom už bude neskoro. Cítim sa byť tak nejak zbytočná
Vravím si, že som detinská, že je to len nejaký útek pred skutočnosťou, že nedokážem prijať iný svet ako ten čo som si vysnívala. A tak som sa uzavrela do blúdneho kruhu, ktorému nevidím koniec.
Asi som to popísala trochu zmatene a asi nie všetko čo by bolo treba, ale už teraz mi to trochu pomohlo, tým, že som to len spísala. Za odpoveď budem teda len vďačná.
Ďakujem

Komentáře uživatelů ...