FtM
Dobrý deň,
Mám 15 a už od detstva mám pocit, že som sa narodil v nesprávnom tele, že som proste chlapec. Nikdy som nechcel nosiť šaty, k tomu ma donútili jediný krát a nerád na to spomínam. Väčšinou som sa hrával s bratrancom s autami a tak, proste typické chlapčenské hry. Pamätám si, že raz som starým rodičom povedal, že som chlapec no oni nad tým len mávli rukou, že som proste ešte malý a neviem čo vravím tak to vôbec nebrali vážne. Myslel som si, že sa raz zobudím a stane sa zázrak, že naozaj budem chlapcom no nejako nič. Potom postupom času som si to začal viac uvedomovať v 5. ročníku základnej školy, že to tak naozaj je, že som chlapec no malý sme hrozný kolektív a oni sa mi vysmievali za to, že nosím chlapčenské veci a mali k tomu blbé poznámky a ja som to už nezvládal, nechcel som to počúvať tak som sa snažil zaradiť tam, kam "patrím" podľa toho čo určovalo moje telo. Vtedy som si aj myslel, že sa to nijako nedá riešiť, nevedel som o žiadnej transsexualite tak som sa snažil na to zabudnúť,nejako vymazať a potlačiť svoje pocity a myšlienky o tom, že som chlapec a zaradiť sa no vôbec mi to tak nevyhovovalo. Prišla 9. trieda a ja som si povedal, že s týmto "hraním" sa na niečo, čím niesom skončím. Dal som sa ostrihať a začal sa obliekať tak, ako sa to páčilo mne, no vtedy som ešte stále nevedel o nejakom riešení môjho problému.. Cez prázdniny som našiel video jedného chlapca a bolo práve o tom, že je transsexuál, rozplakalo ma, pretože som zistil, že niesom sám a že sa tento problém dá riešiť. Po nejakom čase som to video ukázal mamine a ona sa ma so slzami v očiach spýtala, či som tiež transsexuál. Vravel som jej, že áno, že od detstva sa cítim ako chlapec čo ona už mohla spozorovať na mojom správaní. Aj keď som videl, že ju to trápi a že doteraz bola v tom, že som normálny, vravela že ma bude vo všetkom podporovať, že nezáleží na pohlaví ale na tom čo mám v hlave a že v živote je hlavné uplatniť sa. Jej reakcia ma potešila, pretože nie každý má takéto šťastie. No tiež mi povedala, že mám ešte málo rokov na to, aby som to s takou istotou vedel. Ale myslím, že tu nezáleží na tom, koľko mám rokov, viem kým som. Je mi nepríjemné, keď mi všetci naokolo vravia v ženskom rode, preto sa snažím nechodiť veľmi medzi ľudí a niekedy mám aj depresie a kladiem si otázky typu "Načo tu vlastne som? Prečo práve ja?" V septembri som to začal riešiť, našla mi kontakt na LGBT psychologičku a chodím k nej takmer každý týždeň. Povedal som jej o mojom detstve, prešli sme predstavami, teda ako si ja seba predstavujem napríklad o 10 rokov, pýtal som sa jej na coming out a podobne.. Ale psychologička mi asi veľmi nepomôže, nediagnostikuje mi transsexualitu. Tak som skúsil zavolať pani psychiatričke Jamborovej a tá mi povedala, že až od 18tich rokov môže so mnou niečo robiť, nejaké testy a podobne. To ma strašne sklamalo.. Čo mám robiť aby som mal aspoň hlbší hlas a mužské rysy? :|
Mgr.Vrankova [Psycholog] Skúste pochopiť lekárov - ide totiž o to, že sa pri "premene" - ak teda k tomu smerujete, používa hormonálna liečba. Vy sám teraz ale prechádzate prirodzene hormonálnymi zmenami, čo je typické pre Váš vek. Potrebujete teda dospieť fyzicky, aby sa niečo dalo riešiť. Určite to už zvládnete do tých 18-tich rokov. Vtedy budete zrelší nielen po fyzickej, ale aj psychickej stránke. A nemyslím, že by ste nemohol ísť na konzultáciu k sexuológovi, len možno v sprievode a so súhlasom matky. Na Vašu poslednú otázku - neexperimentujte, možete viac pokaziť ako zlepšiť.
Moc držím palce!