Láska až za hrob - môže len tak odísť?
Dobrý deň pani doktorka/ pán doktor,
pred včerom sa so mnou môj priateľ po 5 rokoch rozišiel. Asi dva - tri mesiace bol veľmi zvláštny, keď som sa ho pýtala, čo sa deje, povedal, že je len zo všetkého unavený /práca, problémy doma, uponáhľaný aj kvôli nášmu vzťahu/. Sem tam sme sa za hlúposti pohádali, ale naše "hnevanie" nikdy netrvalo viac ako pár hodín. Jednoducho sme nikdy neodišli od seba s tým, že sa na seba hneváme. Milovali sme sa... Tak veľmi, že sme si zvykli vravievať, že iba jeden život prežiť spolu je žalostne málo. Prežili sme spolu tak strašne veľa, my sme mali ukážkový vzťah. Jedávali sme z jedného taniera, všetko na svete sme robili spolu. Ak by sme mohli, aj by sme dýchali jeden za druhého. Až prišiel a povedal, že ma už nemiluje. že mi to nedokáže viac povedať, a pozerať mi do očí, že ma má strašne strašne rád, ale nechce ma trápiť. Povedal, že mal mňa a rodinu. Cítil krízu a hroznú prázdnotu zo všetkého a rodiny sa vzdať nemohol, tak poslal preč mňa. Ja sama som počas našej krízy pomýšľala na to, že by sme aspoň načas mali byť od seba, lebo inak si nikdy neuvedomime, čo jeden v druhom máme. Neuvedomíme si, čo pre seba znamenáme. Tak som to zo dva krát navrhla... čakala som teda, že povie, že chce pauzu, ale nie že ma už neľúbi... ja neviem čo mám robiť. Stratila som všetko, lásku, zmysel života. On bol mojím životom. Nemôžem spať, nemôžem jesť, nedokážem počúvať rádio, vadia mi filmy v telke, lebo v nich je niekto šťastný a končia happyendom. Ale my sme hovorili veľa o rodine, zmenila som prácu len preto, aby sme mohli byť k sebe bližšie /pred mesiacom/. Ja potrebujem aby ma niekto objal.. Potrebujem vedieť, že všetko bude dobré. Ja potrebujem jeho. Máme spoločné auto, ktoré mi nechal, ale ja nedokážem do neho sadnúť. spala som na pohovke, lebo som nedokázala ležať na posteli, kde sme spávali spolu. Ja nevládzem. čo pomôže?? čo mám robiť?? nedokážem si predstaviť život bez neho...
Vždy mi je ľúto, keď čítam o nejakom nešťastnom rozchode. A žiaľ, vždy je niekto, kto v tom vzťahu trpí. Ak sa pýtate, či môže niekto prestať ľúbiť zo dňa na deň, tak odpoveď je áno aj nie. áno preto, lebo väčšinou takéto rozhodnutie prichádza zo dňa na deň a väčšinou k takémuto poznaniu prispeje nejaká tretia osoba. A nie preto, lebo ak by bol vzťah v poriadku, tak ho nikto nevie narušiť. Tým chcem povedať, že aj keď je to smutné, tak Váš partner asi niečo vo vzťahu postrádal, čo si náhle uvedomil. A myslím si, že aj keď je to bolestivé, je vždy dobré, ak jeden z partnerov nájde odvahu a radšej sa rozíde, ako neskôr vo vzťahu, keď už sú aj deti, povie, že DOSŤ. Ja verím, že čoskoro Vaša bolesť prebolí. Snažte sa čo najviac chodiť medzi ľudí, aj keď sa do toho budete nútiť. Možno pomôže ešte jeden rozhovor s priateľom, že čo sa vlastne stalo. Sama uvidíte, že keď budete mať dostatok odpovedí, tak postupne z toho emocionálneho začnete vnímať aj to racionálne, čo momentálne potláčate.
Komentáře uživatelů ...
Asi každý človek v živote raz zažil niečo, čo vy momentálne prežívate. Chce to len a len čas... Niekedy to može trvať neskutočne dlho a váš smútok a žiaľ to može len prehlbovať, ale je nutné ísť ďalej. Poplakať si, keď to potrebujete, ale snažiť sa každé ráno vstať a prežiť ďalší deň, urobiť si nejakú radosť. Venovaťsa sama sebe, veciam, na ktoré ste nemala vo vzťahu čas a vždy ste je chcela. Pihláste sa na nejaký kurz, obklopujte sa ľuďmi, kamarátmi, rodinou. Neseparujte sa! Spomienky ostanú, myšlienky na neho tiež, ale nebudú časom tak bolieť. Treba si uvedomiť. že nikoho nemožete k láske donútiť. Niečo sa stalo, niečo ho zmenilo, za to ani on a hlavne ani VY nemožete, to sa proste stáva. Vás niekde čaká ešte niečo krajšie ako to, čo ste poznala do teraz. Má vás to niečomu naučiť, tak to neodmietajte, snažte sa to čím skor prijať a pozerajte sa dopredu, nie dozadu, čo bolo. To už nevrátite, nezmeníte a preto s tým už nestrácajte čas!
Podľa mňa je zbytočné nútiť partnera a ďaľšie rozhovory budú zbytočne vo Vás iba vzbudzovať nádej. Myslím, že ste sa veĺmi upla na partnera. Každý rozchod VEĽMi bolí (prežila som to už aj ja) . Moja rada : netreba sa uzatvárať, to nie koniec života. Treba sa premôcť , chodiť medzi ľudí, vyraziť si s priateľkami, seberovnými,aby Vám nebolo ľúto, že len Vy ste sama. venovať sa sebe, svojim záľubám, pokialľ ste nejaké mala, pretože z Vášho listu mi pripadá, že ste boli veľmi upnutá na partnera. Hlavu hore, život ide ďalej, nie ste sama , ktorá prežíva takúto bolesť.
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]