Ako ďalej žiť?
Dobrý deň. Asi budem veľa písať, preto sa vopred ospravedlňujem. Sú tomu už dva roky čo som sa rozišla s chlapcom a neviem na neho zabudnúť, tak veľmi som ho mala rada. On ma priviedol bližšie k Bohu, bol mi oporou a keďže som z veriacej rodiny je to pre mňa to najdôležitejšie aj keď sa ma Boh dotýkal postupne, to znamená, že isté veci bez.kt.teraz nedokážem existovať som od detstva brala skôr ako povinnosť, keďže som tak bola vychovávaná napr: chodenie do kostola. On ma vlastne postupne k nemu privádzal, mala som ho veľmi rada ale všetko som pokazila, keď on odišiel do Ba za prácou chodil domov len každý druhý víkend, ja som vtedy mala ťažké obdobie. Nechala som školu, nemala som robotu celý rok, kamarátky tie na mňa nemali čas, mali svoje povinnosti. Bola som stále sama a nudila som sa. Ešte k tomu moja soc.fóbia kt.ma trápila od zakladnej skoly..kvoli comu cele moje dospievanie bolo plne zraneni a trapenia od vysmechu spoluziakov a kamaratov...cez uzatvaranie sa do seba izolovanie od ludí ..kazdodenny strach z odmietania,uzkost a depresie...v 16 som sa naviazala na jedneho chlapca s kt.som bola tri roky..kedze bol neveriaci prisli dalsie zranenia,necistota vo vztahu..od 7.rokov som sa trapila s masturbaciou,s ktorej sa postupne staval skoro kazdodenny zlozvyk:(vtedy som este nevedela co robim,ked som uz vedela bolo tazke prestat..trapili ma depresie,nechut zit,pocit samotystrach z ludi..bola som plna zlosti a z nespravodlivosti..potom som stretla jeho:) zrazu to bol iny vztah...tolko pochopenia,lasky..a to ze ma privadzal k Bohu bolo pre mna nieco ako zachrana..bol to iny vztah ..poznala som jeho rodinu kamaratov a on tiez mojich..aj ked ani ten vztah nebol najcistejsi,vtedy som tak este nepoznala Boha,preto aj ked som uz mala na to iny pohlad padala som do toho..... a ked som prezivala to tazke obdobie ked som nemala tu robotu a kamaratky,priatel bol daleko..akoby sa ta vsetka zlost,kt.sa vo mne po cele tie roky zbierala..akoby zrazu vychadzala na povrch...bola som protivna na tych najbližších..,rodičov a priateľa a nedalo sa so mnou komunikovat...zrazu som bola ziarliva,nenavidela som pocit ze ostatnym sa dari a ja som stale na dne..,chcela som ho len pre seba..casto som sa urazala a hnevala a dala som mu to aj svojou neustale pokazenou naladou a vycitkami najavo...trapila som jeho a aj seba..a nevedela som to ovladat..až bolo neskoro..nechal ma a povedal ze nedokaze byt takto so mnou...zrutil sa mi svet...nechcela som zit,nenavidela som vsetko a vsetkych..boha som sa pytala preco ma stale trapi....vtedy som postupne nachadzala v nom utechu a hladala si k nemu cestu...lepsie povedane On ku mne..pochopila som ze je to jeho vola to vsetko a ze ma so mnou nejaky zamer...prijala som to..no mam teraz ten problem že stale verim tomu že mi dvaja k sebe patrime a casom nas Boh opať nejako privedie k sebe..aj ked si to nechcem nahovarat lebo chapem ze tak mozno na neho nikdy nezabudnem,podvedome stale .aj ked sme sa po istom case stretli..chodili sme von chcel aby to bolo zas take ako predtym ale nevydrzalo to ..odvovodnil to tak ze nieco sa v nom akoby zlomilo a ma strach ze by sa to vsetko mohlo zopakovat:( este ked sme boli spolu odisla som za robotou aj ja do BA...som tu bez zalub,kamaratov...moj zivot je tak prazdny...stale hladam utechu u Boha ...ale stale mam strach ze s mojimi problemamy ostanem sama...ten stres kazdodenny vyvolava aj zdravotne problemy,oslabeny organizmus ,zapaly,zaludok...mam toho dost vela,...hladanie zmyslu zivota..,pocit samoty,strach ci budem niekedy aj ja mat svoju rodinu a to ze nemozem zabudnut na byvaleho...
Kacenka [Porodní asistentka]